NEPRIATEĽ, KTORÝ PRIŠIEL Z VRCHOV

Gutejci zničia Akkad

Šarkališarri – posledný z Akkadu

Ak uveríme Narámsinovým kráľovským nápisom, ktoré sa tradujú v akkadskom klinovom písme, bol jeho život korunovaný úspechom. Pravda, ak porovnáme miestne údaje v starých textoch s mapou, zistíme, že Narámsin musel viesť najmä v Zagroských vrchoch zaisťovacie poľné výpravy, bohaté na straty, proti divým vrchovským kmeňom, ktoré ustavične ohrozovali jeho krajinu. Aj v Elame sa hýbali nové sily proti akkadskému panstvu. A ku koncu Narámsinovej vlády vystúpil tam kráľ, ktorý mal dosť rozumu na to, aby sa nepustil do rizík oslobodzovacej poľnej výpravy, ale už mal toľko moci, že prinútil Narámsina uzavrieť s ním dohodu priznávajúcu Elamu istú nezávislosť, akú už od Sargonových čias nemal.

Keď Narámsin po tridsiatich siedmich vysiľujúcich rokoch vlády umrel, bola jeho ríša v totálnom rozklade. Jeho syn Šarkališarri, ktorý naozaj neprevzal ľahké dedičstvo, sa vzdal otcovho chvastúnskeho titulu a volal sám seba skromne akkadským kráľom. Za jeho vlády získal elamský kráľ Kutik-Insusinak pre svoju krajinu úplnú slobodu – pravdepodobne sa ani nemusel vrhnúť do krvavých bojov s akkadským kráľom. Ten mal dosť starostí vo vlastnej krajine. Uruk opäť povstal a dosiahol rozsiahlu nezávislosť od Akkadu. Vrelo to aj v ostatných mestách juhu. Podľa všetkého ľudia v týchto rokoch vycítili aj na zvyšnom území Akkadskej ríše, že moc Sargonovej dynastie je definitívne zlomená.

Šarkališarri sa musel dať na ústup. Zúfalo sa usiloval zachrániť zo svojho dedičstva, čo sa zachrániť dalo. Na to mal dvadsaťpäť rokov. Je to úžasne dlhý čas panovania, keď uvážime, aké mocné boli sily, ktoré Akkad zo všetkých strán ohrozovali.

Za dlhú vládu pred svojou násilnou smrťou vďačí Šarkališarri najmä dobrej organizácii štátu, skvele vycvičenému vojsku a dobre fungujúcemu spravodajstvu, no vari ešte väčšmi tej skutočnosti, že Akkad bol nielen politickou veľríšou, ale predovšetkým obchodným impériom, na ďalšom trvaní ktorého bez ohľadu na to, pod akou vládou, mali záujem nespočítateľné dopravné podniky, kupci, podnikatelia a lodiari, skrátka všetci, čo mali do činenia s obchodom. Tí ostávali, nedbajúc na svoju národnú príslušnosť, kráľovými najspoľahlivejšími spojencami, lebo vo veľkej ríši bez hraníc vnútri krajiny mohli robiť obchody podstatne ľahšie a tiež bezpečnejšie než na území, ktoré sa opäť rozpadávalo na niekdajšie drobné mestské štáty.

Najnebezpečnejší nepriateľ Akkadu prišiel z ťažko kontrolovateľných vrchov – „gutejská horda“, ako ho nazýva listina kráľov. Gutejci pripravili už Sargonovi a jeho následníkom nejednu horúcu chvíľu. Teraz sa začali zjavovať v mohutných zväzoch všade na severe Mezopotámie, prepadávali mestá aj osady a zmizli skôr, než sa akkadské vojsko stihlo pripraviť na protiúder.

V správach z tých čias čítame, že stáda na pastviskách už neboli bezpečné a obchodné karavány boli terčom neprestajných útokov. Tento stav sa iste podobal stavu v časoch lúpežných rytierov v neskorom stredoveku, ibaže skrýše zbojníkov boli nedosiahnuteľné. Čiastkové úspechy ich stále sa množiacich prepadov zjavne dodávali Gutejcom smelosť, keď zistili, aká málo odolná je Akkadská ríša, a probovali ju zničiť.

O Gutejcoch vieme veľmi málo, aby sme mohli posúdiť ich údernú silu. Isté je, že bez všetkých tých predchádzajúcich útokov na Akkad by neboli mohli zničiť Sargonovu ríšu. Ale že jej zasadili posledný rozhodujúci úder a dobyli aj mesto Akkad, ktoré zrovnali so zemou, toľko je dnes nesporné. Jeden z ich kráľov, Erridupizir, zašiel tak ďaleko, že sa nazval „kráľom štyroch strán sveta“, čím chcel dokumentovať, že je Narámsinovým legitimným nástupcom medzi Horným a Dolným morom.

Faktom je, že Gutejcom, keď mali rozsiahle časti severnej Mezopotámie pod svojou kontrolou, sa podaril nápor na juh, kde sa s nimi proti nenávidenému Akkadu pravdepodobne spolčilo dokonca aj niekoľko tamojších ensiov. Hrdým Sumerom to asi nepadlo ľahko, lebo na rozdiel od kultivovaných Akkadov, ktorým záležalo na pestovaní spoločenských spôsobov Sumerov, boli Gutejci barbarmi. Mali drsné mravy, ktorých sa ani v mestách nezriekali. Naopak, zdá sa, že im robilo radosť, keď mohli „fajnových“ mešťanov šokovať a tyranizovať. Prechmaty a znásilnenia boli na dennom poriadku. A kto sa nepodvolil, bol synom smrti.

V neskoršej sumerskej kronike sa Gutejci biľagujú ako hanobitelia chrámov a plienitelia. Podľa pisárových slov sú „drakmi z vrchov, ktorí mužovi ženu, rodičom deti ulúpili a sumerské kráľovstvo do vrchov zavliekli“. Tento text vnuká domnienku, že sumerské mestá sa v čase vpádu Gutejcov cítili už opäť nezávislé, že vo vpádoch nepriateľa zo severu videli ohrozenie svojho vlastného kráľovstva, a nie povedzme Akkadu.

Týmto smerom – historicky to však nemôžeme doložiť – ukazujú listiny kráľov. Po mäteži mien a otáznikov, ktoré majú asi poukázať na anarchiu po zavraždení Šarkališarriho, sa hovorí: „Po porážke Akkadu prešla kráľovská moc na Uruk.“ Potom sa vyratúva päť kráľov, ktorí údajne vládli dovedna tridsať rokov. Až potom sa píše: „Keď bol Uruk premožený, prešla kráľovská moc na gutejskú hordu.“ A nasleduje dvadsaťjeden gutejských kráľov s trvaním vlády deväťdesiatjeden rokov a štyridsať dní.

V niekoľkých listinách kráľov táto gutejská časť načisto chýba. Tam sa pre celý ten čas uvádzajú uruckí králi. Nie je teda vylúčené, že z oportunistických príčin zamlčali dobyvateľov z vrchov, alebo ich – zo sumerského pohľadu – nebrali aspoň dovtedy na vedomie, kým ovládali len sever. Nech už je hocako, gutejské obdobie nebolo ani pre Akkadov ani pre Sumerov epochou, na ktorú sa s radosťou spomína.

Pád Akkadu

Najhoršou udalosťou gutejského obdobia bolo nepochybne zničenie mesta Akkad. Jeho obyvateľom to pripadalo ako tvrdý, nespravodlivý osud. Do sumerských pocitov naproti tomu sa akiste miešalo zadosťučinenie, ba možno aj škodoradosť. Či akkadskí panovníci nevypálili a nevydrancovali navlas tak ich mestá?

Samuel N. Kramer pri svojej návšteve v Jene naďabil na dokument z chýrnej Hilprechtovej zbierky, ktorý obsahuje podobné myšlienky. Sumerský autor podáva správu o tom, ako kráľ Narámsin prepadol Nippur a vyplienil ho. Pre Sumera je zničenie Akkadu odvetný úder boha Enlila, ktorého chrám, Ekur, Narámsin zhanobil. Nuž a tak neznámy autor zvoláva túto kliatbu na Akkad:

Ó, mesto, ktoré si sa odvážilo Enlilovi čeliť, Ekur prepadnúť,
Ó, Akkad, mesto, ktoré si sa odvážilo Ekur prepadnúť, Enlilovi čeliť,
Nech sa tvoje háje na prach zmenia,
Nech sa tvoje tehly do priepasti vrátia,
Nech sú to tehly z hliny Enkim prekliate.
Nech sa tvoje stromy do svojich lesov a hôr vrátia,
Nech sú to stromy Ninilduom prekliate.
Tvoje zahlušené voly – nech namiesto tých volov si hlušíš svoje ženy.
Tvoje zahlušené ovce – nech namiesto tých oviec si hlušíš svoje deti.
Tvoja bedač – nech je prinútená svoje nad zlato drahšie deti utopiť,
Akkad, nech tvoj s veselou mysľou zbudovaný palác na žalostné rozvaliny sa obráti.
Nech na tých miestach, kde svoje bohoslužby odbavuješ,
Líška, ktorá vôkol rumov zakráda sa, chvostom ich zametá.
Nech vlečné cesty tvojich lodí na kanáloch len burinou zarastú,
Nech na tvojich prašných cestách už len bodľačie rastie.
Nech na vlečné cesty a na prístaviská tvojich člnov na kanáloch
Už ani noha nevkročí, by sa človek vyhol divým kozám, hávedi, hadom, škorpiónom.
Nech na tvojich rovinách, kde srdce potešujúce byliny rástli,
Už len plevel sa vzmáha.
Akkad, namiesto tvojich sladkotokých vôd nech horká voda tečie, vyteká.
Kto povie: ‚Rád by som v tomto meste býval,‘ nenájde tam byt a jedlo.
Kto povie: ‚rád by som sa v Akkade na noc uložil,‘ nenájde tam, kde by hlavu sklonil.

Budúcnosti adresovaná kliatba sumerského básnika sa stala skutkom – možno bola skutkom, už keď písal svoje veštecké verše. A tak sa jeho báseň v typicky sumerskom opakovaní končí potvrdením toho, čo vyslovil ako kliatbu:

Na vlečných cestách lodí v kanáli rastie už len burina,
Na jeho prašných cestách rastie už len bodľačie,
Na vlečné cesty, na prístaviská člnov v kanáli
Už noha nevkročí, by sa človek vyhol divým kozám, hávedi, hadom a škorpiónom.
Na rovinách, na ktorých srdce potešujúce byliny rástli,
Už len plevel rastie.
V Akkade namiesto sladkotokých vôd len horká voda tečie.
Kto povie: ‚Rád by som v tomto meste býval,‘ nenachádza byt a stravu.
Kto povie: ‚Rád by som sa v Akkade na noc uložil,‘ nenájde tam, kde by hlavu sklonil.

Prirodzene, celkom inakšie sa zničenie Akkadu javilo Gutejcom. Pre nich to bol triumf nad bohatým nepriateľom, dlhý čas pokladaným za neporaziteľného. Z gutejského zorného uhla bol Akkad vždy vysnívanou krajinou. Nemajetným vrchovským kmeňom znelo rozprávanie o meste z bieleho kameňa, zlata a lazuritu ako rozprávka. Nevedeli nič o súperení a zápasoch na nížine, im išlo iba o poklady, o ktorých sa dopočuli a ktoré chceli dostať do rúk. Netušili, že v predstave mnohých Sumerov boli trestajúcim ramenom božstva. A ich vystúpenie akiste malo pre mnohých obyvateľov Mezopotámie ukrivdených Akkadom aj máločo z božského sudcu. Ako chamtivé hordy prepadli krajinu a odvliekli všetko, čo sa im videlo cenné. Preto pri vykopávkach Akkadu už asi ani nemožno očakávať nijaké poklady, tým skôr, že Gutejci pravdepodobne dôkladne zničili všetko, čo nepokladali za hodné odniesť – najmä umelecké diela z kameňa.

Po stopách Akkadu

Hľadanie Akkadu zamestnávalo celé generácie archeológov – bez úspechu. V novších dielach o Mezopotámii sa môžeme dočítať o hmlistých údajoch, ktoré umiesťujú Sargonovu metropolu na územie rozprestierajúce sa medzi Sipparom, Babylonom a Kišom. Zopár autorov vyslovuje domnienku, podľa ktorej bol Akkad asi tak dôkladne zničený a potom už nikdy znovu osídlený, že po ňom neostala ani stopa. Táto myšlienka, že zničené mesto načisto zmizlo zo zemského povrchu, sa mi však nepozdávala, veď aj po viac ráz zničených mestách Sumeru sa objavili aspoň základné múry. Žeby práve Gutejci, ktorí bleskove prepadli Akkad, skutočne neboli nechali kameň na kameni? Moju pozornosť vzbudilo to, že Arabi v Bagdade často spomínali jedno miesto menom Akkad, no bližšie ho neopisovali, ani nevedeli povedať, kde leží. To, pravdaže, nie je nič nezvyčajné v meste, kde sa ešte aj cesta k Irackému múzeu alebo k Nemeckému archeologickému ústavu môže stať dobrodružstvom porovnateľným s odyseou.

Keď som sa spytoval na Akkad, vždy znova som počúval, že ľudia vraveli s neurčitým pohybom ruky smerom k slnku: „Tam na juhu.“ Nuž na juh od Bagdadu leží veľa vykopávkových nálezísk, aj veľa nedotknutých tellov, ktoré človek, keď sa vezie po tej rovine, vníma ako výzvu, aby sa chytil lopaty. Presnú odpoveď na otázku, kde leží Akkad, nech už som ju koľkokoľvek ráz položil, som rozhodne nikdy nedostal.

Neskôr, na jeseň 1975, mi prišla, ako už viac ráz pri mojich cestách, na pomoc náhoda. Dopočul som sa o istom Belgičanovi menom Léon de Meyer, ktorý vraj práve začal s novými vykopávkami v Tell ed-Dere, južne od Bagdadu. Sprvoti to bol, ako toľko vecí v Bagdade, len chýr. Ale Tell ed-Der som poznal. Bola to zvlnená reťaz pahorkov s trojuholníkovým pôdorysom, ktorá vzbudzovala dojem, akoby išlo o mestskú hradbu. Videl som ju kedysi len z diaľky.

Zámer zájsť ta autom som ľahšie pojal, než uskutočnil. Džíp sa nedal zohnať. Taxikári, ktorých som požiadal, sa zdráhali „štrachať do púšte“. Nikto ani presne nevedel, kade sa ta ide. Archeologická mapa Iraku neukazuje ani hradskú ani pistu. Na moju poznámku, že som kedysi išiel autom popri akomsi kanáli a videl mohutné valy Tell ed-Deru, iba krútili hlavou.

Nakoniec som našiel smelého taxikára – spolovice Angličana, spolovice Iračana –, ktorý mi sľúbil, že ma do Tell ed-Deru zavezie. Pravda, aj on začal hneď na hraniciach mesta Bagdadu s prvými, ako sa zdalo, bezvýslednými dopatmi. Ale vzápätí som zbystril sluch, lebo zakaždým, keď prišla reč na Tell ed-Der, padli dve mená. A na moje veľké prekvapenie to druhé meno znelo Akkad. Môj vodič mi potvrdil, že obidva názvy – Tell ed-Der a Akkad – domorodci vraj používajú na označenie toho istého miesta. Bola azda v tom tajnička hádanky?

Išli sme južným smerom po hradskej do babylonu popri mešitách a vysokých komínoch tehelní. Pri veľkom ovocnom a zeleninovom trhovisku, kde sa vŕšili hromady červených dyní, odbočili sme vpravo.

Tu bol kanál, tu bol aj háj datľových paliem, na ktoré som sa dobre pamätal. Kŕdeľ oviec sa tisol k vode. Ako do horizontu vyrezávaná silueta tiahla karavána tiav – jedno zviera za druhým – pozdĺž starej vlečnej cesty na náprotivnom brehu kanála. V diaľke ležali typické, akoby pred tisíckami rokov z hlinených tehál postavené roľnícke usadlosti. Moderné miliónové mesto, čo ako bolo blízko, ležalo ďaleko za nami. Vzdialenosť predstavovala tisícročia. Tento pocit sa ešte zosilňoval, keď som v diaľke znova spoznal mne dôverne známe reťaze vyvýšenín, o ktorých som si v starom cestovnom denníku poznačil: „Pozdĺž kanála sa ťahajú telly ako reťaz kopcov, ktoré budia dojem starej mestskej hradby.“

Teraz obchádzame tie pahorky, ktoré sa rozprestierajú na druhej strane kanála. V blízkej dedine pristúpi ochotný Iračan, ktorý dobre pozná cestu na protiľahlú stranu kanála. Vodičskému umeniu môjho šoféra pripraví tvrdú skúšku. Podchvíľou uviazneme v hlbokom piesku. Do koryta potoka nahádžeme hrudy hliny, aby sme mohli prejsť na druhý bok, a po odvážnom manévrovaní, otáčaní a spätnej jazde zdoláme zvlnený terén.

A vzápätí mám ten obrovský trojuholník vŕškov s prierazom smerom na juh v plnej rozlohe pred sebou. Nemožno pochybovať, že sa pod týmito valmi a zaiste aj pod takmer rovným povrchom terénu, ktorý obklopujú, skrýva čosi významné – môžbyť dokonca, ak je arabské označenie skutočne náznakom – Sargonova stratená metropola Akkad.

Naprostred obrovského priestranstva obkľúčeného reťazami pahorkov stoja na malých vyvýšeninách stany belgického kopáča. Žiaľ, nenachádzam ho tu. Pustil sa, ako sa dozvedám, do papierovej vojny v hlavnom meste. Každá vykopávka v Iraku vyžaduje dnes takmer rovnako veľké vynaloženie času v styku s úradným šimľom ako otváranie bane na historických miestach.

V úžľabine pred stanmi vidím, čo de Meyer vykopal – asi desaťmetrový štvorec, v ktorom možno rozpoznať obytné miestnosti a domáce náradie vo veľkých hlinených zásobniciach. Aj pri okraji studne sa nachádzajú hlinené nádoby, ktoré sa pravdepodobne používali na vodu. De Meyer tu začal pracovať iba pred niekoľkými dňami a už dosiahol pozoruhodné výsledky. Zrejme má v pláne odkryť obytné sídliská akkadskej éry. Archeológovia v Mezopotámii zameriavali doteraz hlavnú pozornosť na chrámy a paláce.

V Nemeckom archeologickom ústave v Bagdade pátram po skromných nálezoch z Tell ed-Deru. Léon de Meyer je v bohatej knižnici zastúpený správou o vykopávkach z roku 1971. V jednom zväzku diela Bavorskej akadémie vied nájdem prácu Starobabylonské právo a hospodárstvo z Tell ed-Deru v Irackom múzeu, Bagdad (Altbabylonische Rechts- und Wirtschaftsurkunden aus Tell ed-Der inn Iraq Museum, Baghdad) od Dietza Otta Edzarda.

Tu objavujem poznámku: Stephen Langdon vo svojej správe o vykopávkach v Kiši, vydanej roku 1924, zastáva názor, že Tell ed-Der je starý Akkad, ktorý neskôr premenovali na Sippar-Jahrurum. Prvé vydanie archeologickej mapy Generálneho riaditeľstva pre starovekú kultúru v Bagdade túto interpretáciu prevzalo a uvádza Tell ed-Der ako Akkad. Neskôr táto téza padla, hoci preukazné protiargumenty chýbajú.

Pri prezeraní mapy mi osobitne udrelo do očí, že Tell ed-Der leží presne v polovici cesty medzi Eufratom a Tigrisom, a to na mieste, kde sa obidva vodné toky približujú k sebe na tridsať kilometrov. Ak vezmeme do úvahy, aký význam pre Akkad mali obidve rieky a ich prepojenie sústavou kanálov, bol by to dôležitý nepriamy dôkaz lokalizácie Akkadu v tejto oblasti. Zodpovedal by naskrze aj Sargonovmu bystrému plánovaniu a racionálnemu mysleniu, ktoré môžeme vybadať z jeho mnohých činov.

Takéto úvahy ešte neurobia Tell ed-Der Akkadom. Ale v ďalšom výskume by nemali ostať nepovšimnuté a bolo by potrebné predsa len sa rozhodnúť predovšetkým a čo najskôr pre veľkorysé vykopávky. Len tie môžu dať odpoveď na našu otázku, či sa v oblasti mohutných hradieb Tell ed-Deru dajú nájsť dôkazy pre jeho identitu s Akkadom.


Sargon – legenda a skutočnosť

OBSAH

Gudeove sochy