KEĎ ČLOVEK ZAČAL PÍSAŤ

Prvé slová boli obrázky

Najstaršie texty na zemi

Najstaršie spoznateľné, aj keď nie bezchybne čitateľné znaky ľudského písma sa našli na hlinených tabuľkách v juhomezopotámskom Uruku. Časopisy prinášali síce v posledných rokoch pod nadpismi „Obrat vo výskume Sumerov“, „Objavenie najstarších dokumentov“ alebo „Sila kameňov“ opäť a opäť správy o „najstarších písomných nálezoch“ tentoraz v juhovýchodnej Perzii. Ak naproti tomu čítame riport o vykopávkach C. C. Lamberga-Karlovského Vykopávky v Tepe Yahya, Irán I (Excavations at Tepe Yahya, Iran I), uverejnený roku 1970 v Harvard University Press, na ktorý sa novinári odvolávajú, zistíme, že sa tam vôbec nehovorí o písomných nálezoch, tobôž o „najstarších písomných nálezoch“. A Uruk ostáva predovšetkým náleziskom najstarších textov na zemi.

Uruk bol v čase vynájdenia písma už význačným mestským sídliskom pod chrámovým panstvom. Kňazskému kráľovi podliehal popri roľníkoch, pastieroch a remeselníkoch aj veľký počet chrámových úradníkov, ktorí sa mali starať o získavanie a spravodlivé rozdeľovanie všetkých statkov.

Formu vládnutia v oných raných časoch sme pomenovali „teokratickým socializmom“. Tento „socializmus“ vyžaduje vyhranené zásady. Individuálne sny a želania, ako aj mocenské predstavy sa musia potláčať práve tak ako možnosti zneužívať úrad a osobne sa obohacovať. Preto bola naporúdzi myšlienka, že treba hľadať prostriedky na čo najdokonalejší kontrolný systém. Pritom išlo o dva základné predpoklady na usporiadané uschovávanie a rozdeľovanie tovarov. Zásoby sa museli pred nevítanými odberateľmi, rozumej zlodejmi, chrániť a veci určené na rozdelenie porátať a zaevidovať. V protiklade k vidieckemu, otvorenému poriadku života s jeho prehľadnými bývaniami a zásobami neposkytoval na to spôsob života v rastúcich mestách už nijaký predpoklad.

Možno práve to bol bezprostredný podnet na obidva najvýznamnejšie vynálezy raného obdobia – pečatné valčeky a písmo. Valčekové pečatidlá poznáme zo Súz a z iných vykopávkových miest starého Orientu už zo skorších čias, hoci nevieme dokázať ich pôvod a presnú príčinu ich vzniku. Naproti tomu pečatný valček, ktorý sa ako malý alebo väčší v prostriedku prevŕtaný valec ozdobený koldokola obiehajúcim vecným či abstraktným motívom našiel v tisíckach v Uruku a iných sumerských mestách, má jasne poznateľný a tiež dokázateľný zmysel. Je to signum osobnej zodpovednosti jednotlivých kňazov a úradníkov a slúžil ako úradná uzatváracia známka. Popri pečatných valčekoch našli sa aj úlomky zvitkov povedzme na hlinených uzáveroch krčahov, ktoré to dokazujú.

Pečatné valčeky boli teda prvé uzáverové poistky zásob v chráme. Ibaže také poistenie nepostačovalo, lebo mohlo uchrániť obsah jednotlivej zásobnice, ale nie celú zásobnicu pred krádežou či protiprávnym zašantročením nestatočnými úradníkmi. To vyžadovalo takú možnosť dozoru, aby odbremenila pamäť kňazského kráľa, zaťaženého mnohými povinnosťami. Ak sa ľudia medzitým naučili aj rátať, a dokonca hádam už aj vážiť, predsa len si ešte nevládali presne zachovať v hlave hotovú záplavu počtov zvierat, plodov, obilia, nádob a kadečoho iného, čo bolo uložené v chrámových skladiskách.

Možno sa to začalo tým, že sa za každý kus urobila čiara v piesku alebo ílovine. No aj toto značenie bolo pominuteľné, ľahko sa dalo zotrieť alebo preinačiť. A tak prišli ľudia na myšlienku sformovať hrudu hliny a vyrývať čiarky do jej povrchu. Hlina raz-dva uschla a tabuľku si zodpovedný úradník mohol ponechať pri sebe, aby ju tak chránil pred zmenou čísel tretími osobami. Pravda, čoskoro asi narobili aj tieto hlinené tabuľky s vyrytými čiarkami zmätok, keď sa už nevedelo, na aký druh tovaru sa príslušná tabuľka vzťahovala. To už nebol veľmi ďaleko ďalší krok, pre podchytené veci sa utvorili do očí bijúce znaky.

Nemeckí archeológovia našli v zime 1929/1930 a 1930/1931 asi tisíc hlinených tabuliek s takými znakmi z obdobia okolo roku 3000 pred n. l. v areáli takzvaného Červeného chrámu v Uruku. Napospol boli identifikované ako ekonomické záznamy. Preto nemôže byť najmenšia pochybnosť, že písmo vo svojich začiatkoch slúžilo čisto praktickým cieľom a sprvoti bolo len značkou na podporu pamäti.

Misa znamená nádobu, ale neskôr sa stáva aj symbolom pre sumerské slovo ninda, pokrm. Obilný klas stojí namiesto slova še, jačmeň. Štylizovaná hlava hoväda mení svoj význam nasadenými rohmi na býka. Ryba, vták, pes, koza sa čiastočne znázorňujú ako celofigúry, čiastočne sa naznačuje iba hlava, ale v jednom i druhom prípade tak naturalisticky, že nemožno mať nijaké pochybnosti o ich význame.

Ale vznikajú už aj rané abstrakcie. Tak napríklad stojí trojuholník hanby za sal, ženu. Ak sa k nemu pripojí znak skladajúci sa z troch kopcov vo význame kur, teda horstvo, znamená to otrokyňu. Táto kombinácia sa zakladá na súvekej skúsenosti sumerských mešťanov, že otrokyne z cudzích národov pochádzajú z vrchov.

Pravdaže, nie všetky znaky ranosumerského písma sú také jednoduché a jednoznačné ako tieto. A zo začiatkov písma čaká ešte veľa hlinených tabuliek na dešifrovanie. To súvisí v neposlednom rade s tým, že už veľmi zavčasu sa znaky začali používať v prenesenom zmysle a s vývinom nie sme dostatočne oboznámení.

V pomerne krátkom čase vzrástol počet obrázkov a symbolov, ktoré Sumeri používali pri písaní, na dvetisíc. Tak sa písmo samo podistým stalo pre súčasníkov mnohovýznamovým a napokon neprehľadným.

Včas sa začínajúca mnohonásobná kombinácia znakov ešte väčšmi sťažovala ich pochopenie. Spojenie vlnoviek (za vodu) s dvoma klasmi pre pojem záhrada, pole je ešte jednoznačné. Aj vták s vajcom pre rodenie alebo oko a voda pre plač sú naskrze zrozumiteľné.

Horšie je to, keď znaky sú viacznačné. Tak napríklad znak pre hviezdu sa vzťahuje hneď na nebo, hneď aj na boha. Slnko znamená súčasne deň, svetlý, priateľský, veselý. A svet predstáv, ktoré také znaky zahrnujú, sa podľa všetkého jednostajne rozširoval a pritom chýbali rozlišovacie znaky. Tie vznikli až neskôr, keď sa prešlo od obrázkov ku klinovým znakom.

Cesta ku klinovému písmu

Rozhodujúci krok od obrázkového písma ku klinovému písmu urobili pisári, ktorí pravdepodobne už veľmi zavčasu po vynájdení znakov reči pracovali vo veľkom počte pri všetkých uruckých chrámoch a neskôr aj v okruhu chrámov iných miest ako pomocníci kňazských kniežat. Asi preto, aby mohli rýchlejšie a lepšie vtlačiť znaky do hliny, obrátili pôvodne rovno stojace obrázkové znaky o deväťdesiat stupňov doľava, takže všetky sa ocitli takrečeno na chrbte. Napriek tomu sa ešte vždy ťažko vrývali do hliny obliny a čiary rozbiehajúce sa na rozličné strany. Osobitne sa to pociťovalo, keď množstvo toho, čo bolo treba zaznačiť, rástlo, a tým, prirodzene, rástol aj počet tabuliek. Remeslo pisára sa odteraz stalo celodenným zamestnaním v chrámových skladiskách.

Keďže sa v tom istom čase pravdepodobne zmenil aj pisárov pracovný nástroj a istým spôsobom sa štandardizoval, prišli podaktorí pisári na myšlienku zjednodušiť znaky. Kruhy a obliny postupne mizli podobne ako aj protibežné čiary. Tieto protibežné čiary sa podľa zatlačenia písadla do hliny zmenili na klinovité doprava alebo nadol ostro vybiehajúce znaky. Táto technika mala dva pozitívne účinky. Kliny sa dali pomerne rýchlo po sebe vtláčať do hlinených tabuliek a na rozdiel od obrázkového písma vznikol dojem rovnomernosti, dnes by sme povedali, estetický vzhľad, ktorý podporoval dobrú čitateľnosť písma.

Vývoj ku klinovému písmu zároveň priniesol aj pokles počtu znakov. Kliny sa čoskoro zlúčili do čoraz vyváženejšej sústavy písma, ktorá strácala mnohovýznamovosť v tej miere, v akej sa stávalo aj písmom hláskovým.

Hieroglyfické písmo vzniklo bez väzby na reč. Všetci ho mohli spočiatku pochopiť nezávisle od materčiny. Až keď sa znaky začali vo svojom význame kryť so slabikami a slovami, a to sa stalo asi roku 2800 pred n. l., stalo sa písmo čitateľným v našom zmysle. Teraz sa vyvinuli znaky aj pre abstraktné pojmy, pre slovesá a spojky. Takto sa pôvodné priraďovanie obrázkov zmenilo na skutočné vetné písmo, ktoré zároveň predstavuje prechod od slovného písma k písmu slabikovému. Tento prechod nepriniesol, pravdaže, v sumerčine ktovieaký prevrat, lebo väčšina sumerských slov je jednoslabičná.

Samuel N. Kramer zhrnul vývoj od osemnástich dôležitých znakov z najranejšieho obrázkového písma cez 90-stupňový sklon a prvé klinové znaky až po bežné asýrske písané písmo krátko pred rozhraním čias do prehľadnej tabuľky, ktorá má sprostredkovať predstavu o vzniku a zmenách najstaršieho ľudského písma.

Vývoj klinového písma

Význam znakov:
1. nebo, boh – sumersky an, dingir
2. zem – sumersky ki
3. človek – sumersky lu
4. hanba, žena – sumersky sal, munus
5. vrch, horstvo – sumersky kur
6. otrokyňa – sumersky geme
7. hlava – sumersky sag
8. ústa, hovoriť – sumersky ke, dug
9. miska, pokrm – sumersky ninda
10. jesť – sumersky ku
11. voda – sumersky a
12. piť – sumersky nag
13. ísť, stáť – sumersky du, gub
14. vták – sumersky mušen
15. ryba – sumersky ha
16. vôl – sumersky gud
17. krava – sumersky ab
18. jačmeň – sumersky še

Vývoj znakov v ôsmich stupňoch ukazuje pod:

I. ranosumerské obrázkové písmo, ako vzniklo asi na rozhraní tretieho tisícročia pred n. l.;
II. o 90 stupňov obrátené znaky tohto obrázkového písma;
III. takzvané archaické písmo, ktoré sa používalo okolo roku 2500 pred n. l., s prvými klinmi vtláčanými do hliny;
IV. archaické písmo z rovnakého obdobia, ako sa vyrývalo do kameňa alebo kovu;
V./VI. etapy klinového písma, ako sa písalo medzi rokom 2350 a 2000 pred n. l.;
VII. klinové písmo z prvej polovice druhého tisícročia pred n. l., v ktorom je napísaných veľa nájdených hlinených tabuliek;
VIII. konečná forma klinového písma, ako ju používali Asýrčania v prvom tisícročí pred n. l.

Život je letiaci šíp

Pre bádateľov klinového písma bolo ťažké zistiť, v akej reči sú napísané najranejšie hlinené tabuľky pokryté znakmi. Kým Delitzsch ešte tvrdil, že istoiste ide o najstaršiu formu babylončiny, prívrženci sumerskej interpretácie neboli dlho schopní ani lingvisticky dokázať tento svoj názor. To sa podarilo až rozlúštením nápisu z obdobia okolo roku 2800 pred n. l., ktorý sa našiel pri vykopávkach v zime 1957/1958 v Džemdet-Nasr; tento nápis bol na základe neskorších známych sumerských textov identifikovaný ako jednoznačne sumerský.

Nápis, ktorý priniesol rozlúštenie záhady, sa skladá iba z troch slabík. Prvé dve en a lil tvoria nám už dobre známe meno: Enlil. Meno sumerského boha samo osebe nebolo však jednoznačným dôkazom, že v prípade reči, v ktorej je nápis zaznačený, ide o sumerčinu. Mohol to byť aj doslovný preklad mena reprodukovaného rovnakými znakmi z niektorého skoršieho jazyka. Ale tretí znak je šíp. A to pomohlo bádateľom klinového písma prísť na stopu. Pri jazyku nájdenej tabuľky muselo ísť, tak uzatvárali, o reč, v ktorej znak šípu v súvislosti s menom Enlil dáva zmysel.

Ale v sumerčine sa šíp volá ti. Ti znamená aj zbraň a súčasne život. Tým sa tajomstvo odkrylo. Enlil-ti je po sumersky a značí to: Enlil je život alebo vo voľnom preklade, Enlil dáva život.

Tu sa zároveň odhaľuje kúsok sumerskej symboliky. Šíp nie je v tomto krátkom texte už dávno len symbolom pre zbrane. Ukazuje, ako Sumeri, hlboko zakorenení v mytologických predstavách, už veľmi zavčasu vyzdvihli písmo ďaleko nad jeho praktický pôvod. A okrem toho dokazuje, že aspoň ich kňazi už pred vznikom písma mali nezvyčajne diferencovanú mýtu primeranú reč, ktorá – ako sme videli – nepochybne našla svoj najranejší obrazový výraz v abstraktných vzoroch keramiky.

Znázorniť slovo život šípom, a tak identifikovať život so šípom, je isto symbol pre sumerské sebapochopenie ďaleko presahujúci náhodnú rovnosť slabík. Možno je v slabike ti skrytá vedomosť o včasnohistorickom sťahovaní. Možno sa pôvodný význam slova ti, šíp, tiež až pri týchto prvých putovaniach zmenil na všeobecný pojem života, veď povrávka „Život je letiaci šíp“ by zodpovedala spôsobu myslenia dokonale primeranému sumerskej mentalite. Veľmi presne by odzrkadľovala aktivitu národa, ktorý v toľkých oblastiach nastúpil cestu k civilizácii.

Ale význam sumerskej slabiky ti nie je výzvou iba na úvahy o ranej histórii. Francúzsky expert na klinové písmo Père Scheil a Samuel N. Kramer získali z nej ešte iný prekvapujúci aspekt. Vzťahuje sa na ono záhadné miesto v Prvej knihe Mojžišovej, kde sa o Adamovi hovorí: „Pán, Boh, teda dopustil na človeka hlboký spánok. A keď zaspal, vzal jedno z jeho rebier a jeho miesto zaplnil mäsom. Z rebra, ktoré vybral človekovi, Pán, Boh, utvoril ženu a priviedol ju k človekovi.“

V sumerčine znamená ti aj rebro, možno preto, že sa tvarom podobá šípu, a možno aj preto, že sa na úsvite dejín zhotovovali z kostných úlomkov hroty šípov. Ale popri tomto ľahko pochopiteľnom vecnom zdôvodnení významovej rovnosti slabiky ti má ona, ako takmer všetko v sumerčine, aj mytologické pozadie.

Vyrastá zo zvodcovského umenia boha Enkiho a z jeho neblahých následkov. Keď Enki z bylín stvorených Ninhursangou ochorie, patrí k častiam tela postihnutým chorobou popri brade, zube, ústach a ramene aj rebro.

V jednej sumerskej básni sa bohyňa Ninhursanga, ktorú z vyhnanstva priviedla naspäť prefíkaná líška, pýta chradnúceho Enkiho: „Brat môj, čo ťa bolí?“ A on odpovedá: „Rebro ma bolí.“ Nato Ninhursanga odvetí: „Porodila som ti bohyňu Ninti.“

Pričinením bohyne Ninti sa Enkimu rebro vyhojí. Jej meno môžeme zo sumerčiny preložiť bez najmenších ťažkostí. Ninti znamená bohyňu alebo paniu rebra. Toto slovo možno však chápať aj v obsiahlejšom význame ako bohyňu alebo paniu, čo dáva život.

Keď vezmeme do úvahy početné paralely medzi sumerským mýtom a Starým zákonom, nie je až taká pochybená myšlienka, že sa za biblickou tradíciou o stvorení Evy z Adamovho rebra neskrýva v mnohoznačnom znaku ti nič iné ako významová rovnosť rebra a života.

Po stopách najstarších básnikov

Prvá klenotnica literárnych textov – pravdepodobne najstaršia knižnica ľudstva – bola vykopaná v rokoch 1889 – 1900 v starosumerskom Nippure, svätom meste Mezopotámie. Tisíce popísaných hlinených tabuliek sa vtedy dostali na svetlo. Nachádzajú sa v Univerzitnom múzeu vo Philadelphii – Nippur vykopávajú a skúmajú Američania – a v Staroorientálnom múzeu v Istanbule. V protiklade ku keramikovým nálezom, pečatným valčekom, votívnym tabuľkám, reliéfom a sochám, ktoré bezprostredne vypovedajú niečo o ich nálezisku a čase ich vzniku, boli klinopisné tabuľky z Nippuru pre vedcov sprvoti knihou so siedmimi pečaťami.

Keď sa našli, ešte ani zďaleka neboli známe všetky varianty raného klinového písma. Muselo sa teda najprv pristúpiť k členeniu textov z hľadiska dejín písma, len potom sa mohlo pomýšľať na jeho rozlúštenie. Ale čoskoro sa prišlo na to, že nippurský nález má celkom osobitný význam. Tu sa nenašli ako na iných miestach texty z každodenného života – hospodárske a právne listiny, votívne svedectvá dovtedy vonkoncom neznámej, až teraz objavenej literatúry.

Veľa sumerológov na čele s mužmi, ako Radau, Falkenstein a Kramer, podnikalo v posledných desaťročiach všetko možné, aby túto literatúru pre nás rozlúštili. Tejto úlohe stáli však v ceste nielen ťažkosti s prekladom, ako ich poznáme zo všetkých literatúr, hlinené tabuľky boli navyše často poškodené, na dôležitých miestach textu mali veľké medzery a čiastočne boli pokryté aj takými drobnými riadkami, že sa písmo nedalo voľným okom prečítať.

Preto sa na začiatku všetkého sumerského výskumu najsamprv museli klinopisné tabuľky starostlivo odpísať. V prvej fáze svojej práce nebol teda sumerológ ničím iným ako pedantným odpisovačom a jeho najdôležitejšou pomôckou pri tom bolo zväčšovacie sklo. Otázka, ako starí pisári vedeli umelecky vtesnať na tabuľky veľkosti poštovej známky celý hymnus, je ešte vždy nerozriešená.

Ale treba vari predpokladať, že v treťom tisícročí pred n. l. sumerskí pisári už disponovali brúsenými lupami, hoci túto domnienku nepotvrdzuje doteraz nijaký nález.

Zo začiatku sa práca sumerológa s popísanými hlinenými tabuľkami ponáša vždy na lúštenie hlavolamu. Väčšina tabuliek sú fragmenty, treba ich pozhľadúvať a poskladať. Už len táto robota môže trvať mesiace. Pri väčších fragmentoch pátra sa po dubletách, aby sa nečitateľné alebo zničené miesta dali doplniť. Nie každá tabuľka obsahuje uzavretý text. Pri väčších básňach prichodí teda doslova pátrať po pokračovaní. Zo známeho eposu o Gilgamešovi je niekoľko verzií, z ktorých jednotlivé tabuľky sa ešte vždy nenašli. Rozličné zápisy sa časove rozprestierajú na viac ako jedno celé tisícročie.

Až roku 1975 opäť prebehla tlačou správa, že v severnej Sýrii sa údajne objavil nový súbor tabuliek s eposom o Gilgamešovi. Kým sa vedecké výsledky a vyhodnotenia pri nedostatku odborníkov v sumerológii zverejnia, zaiste prejdú roky. Treba mať tiež na pamäti, že texty, ktoré časove oddeľuje viac ako jedno tisícročie, nie sú napísané rovnakou rečou a rovnakým písmom, a preto ich nemožno bezprostredne porovnávať.

Iba keď má sumerológ istotu, že z dostupného materiálu správne pospájal všetko, čo patrí k sebe, môže sa pustiť do ťažkej roboty odpisovania, ktorú na dôvažok sťažujú ustavičné problémy s lúštením.

Keď sa vykopaný materiál pred začiatkom vedeckej práce rozdelí, ako to bolo pri tabuľkách z Nippuru, vynoria sa ďalšie ťažkosti. Lebo to, čo patrí dovedna, môže sa navždy roztrhnúť. Keďže veľa tabuliek ešte nebolo odpísaných a veľa odpísaných sa predbežne nezverejnilo, ostávajú výsledky vedeckého rozlúštenia textov ešte aj dnes naďalej fragmentom. A pritom až do tejto chvíle sa ešte prakticky nezačalo s najdôležitejšou časťou úlohy – so systematickým prekladom textov.

 

Kúsok takej prekladateľskej práce opisuje Samuel N. Kramer. Viedol k dešifrovaniu najstaršieho eposu ľudstva. Kramer, ktorý ho rozlúštil v starom istanbulskom sultánskom paláci, dnešnom Staroorientálnom múzeu Turecka, za cenu niekoľkomesačnej mravčej práce, pomenoval ho Enmerkar a pán z Aratty. A označuje ho ako prvý dokument o vojne nervov.

Enmerkar patrí podobne ako Gilgameš k povesťami opradeným, historicky ešte nie dokázaným vládcom Uruku, biblického mesta Erech. Podľa mýtu je synom boha slnka Utua a bratom nám už dávno známej bohyne lásky Inanny. V epose Enmerkar a pán z Aratty sa javí jednoznačne ako ten, čo má úžitok zo smelého únosu svojej sestry, ktorá preniesla vychýrený zväzok božských síl z rúk Enkiho z Eridu do Uruku.

Podľa sumerských listín kráľov je Enmerkar druhým kráľom prvej uruckej dynastie, u ktorého sa potvrdzuje trvanie vlády 420 rokov. Ako veľký úspešný kráľ – pán Uruku a Kullabu – vystupuje aj v tomto epose, ktorý sa stal známym až roku 1952. Je ako všetci raní vládcovia Uruku kráľom z Inanninej milosti. Bohyňa je tu vlastne všemocnou bytosťou. A ona, ktorej Uruk očividne prirástol k srdcu, má ako už pri pozbavení Eridu moci aj tu, v boji s bohatým mestom Aratta v perzských vrchoch, opäť prsty v hre.

Spôsob, ako sa brat obracia na svoju božskú sestru, ako jej približuje čosi, čo naisto lahodí jej srdcu, ukazuje v jasnom svetle psychologickú rafinovanosť sumerského politického myslenia, samoospravedlnenie vojny, dobyvačnosti a ničenia.

Aj keď je historický obsah a jeho posun akiste nepatrný, predsa len odhaľuje veľa o ranosumerskom myslení.

Ukazuje nám, ako už zavčasu z náboženskej naivnosti vyrastá náboženská taktika. Bohovia Inanna a Utu sú zatiahnutí do ospravedlňovania nanajvýš bezbožného, svetskou túžbou po moci určovaného konania.

A tak v texte eposu čítame:

Stalo sa raz, že kráľ, ktorého Inanna si vyvolila vo svojom svätom srdci,
Z krajiny Šuba, ktorého si Inanna vyvolila vo svojom svätom srdci,
Enmerkar, syn Utuov,
K nej, sestre svojej, kráľovnej dobrotivej…
Inanne svätej úpenlivú prosbu vzniesol:
„Ó, sestra moja Inanna, pre Uruk
Daj, aby Arattčania zlato, striebro umne tepali,
Daj, aby zo skál zniesli do dolín rýdzi lazurit,
Daj, aby drahokamy dole zniesli, rýdzi lazurit:
Pre Uruk, zem tú svätú…
Pre Anšanov dom, tam kde stojíš,
Daj, nech postavia…
Vo svätom gipare, kde si našiel svätostánok sídlo,
Nech Arattčania vnútro chrámu vyzdobia.
A ja ho budem vzývať naprostred…
Nech Aratta sa poddá Uruku,
Keď Arattčania znesú
Sem do doliny z výšky svojich vrchov kamene a skaly, z nich
Nech postavia mi veľkú modlitebňu, svätostánok,
Nech pre mňa stánok bohov, veľkú svätyňu postavia,
Nech Kullab v môj prospech moje bohorovné slúcha rozkazy,
Mne Abzu budujú sťa výšinu posvätnú,
Mne na vrch žiarny očistia Eridu,
Mne svätú modlitebňu Abzu veľkú sťa jaskyňa zo zeme vydupú.
Keď budem pri odchode z Abzu spievať hymny.
Keď božské zákony – príkazy prinesiem z Eridu,
Keď k rozvitku privediem vznešenú dôstojnosť Ena sťa…
Keď v Uruku, v Kullabe korunu na hlavu vložím si,
Nech z posvätného giparu do veľkej modlitebne… vnesú;
Nech z veľkej modlitebne do svätého giparu… prinesú,
Nech ľud sa s obdivom prizerá,
Nech Utu sa s radosťou v pohľade prizerá!“

Tento text je napriek medzerám naznačeným bodkami nanajvýš poučný – vyplýva z neho, že urucký kráľ sa zatiaľ stal pánom krajiny až po Eridu na juhu. Eridu, sväté mesto Enkiho, pravdepodobne zničil. Teraz majú ľudia z Aratty, o ktorých bohatstve v zlate a drahých kameňoch sa dopočul, Eridu „očistiť“, čiže odpratať ruiny a znova postaviť Enkiho chrám. Majú priniesť na výzdobu uruckých chrámov zlato, striebro a lazurit, a aj tam vybudovať nový veľký chrám. To znie ako svätá vôľa a zahmlieva túžbu po svetskej moci, ktorá sa vyslovuje iba neskôr, a aj to len vo forme hrozby vzatej z božských úst, a ktorá sa ústami vyslanca znovu tlmočí vládcovi Aratty:

I vraví herold pánovi Aratty:
„Tvoj otec, môj kráľ, k tebe ma poslal,
On, vládca Uruku, Kullabu vládca, k tebe ma poslal.“
„Tvoj kráľ a pán, nuž čože riekol, čože odkázal?“
„Môj kráľ a pán, on toto riekol, toto tebe odkázal –
Môj kráľ, od narodenia svojho kráľovskej koruny hoden,
Pán Uruku, a veľkošarkan Sumeru, on, ktorý… ako…
Sťa baran, mocný princ, čo silou siaha k valom hôr,
Aj pastier, čo…
On, z Vernej kravy zrodený tamhore v srdci hôr,
Enmerkar, syn Utuov, sem ma vypravil,
Nuž, môj kráľ tak mi riekol:
‚Ja z toho mesta obyvateľov ver povyháňam, zdúchnu ako…
vtáky, ktoré opustia svoj strom,
Povyháňam ich, že sťa vtáky do susedovho hniezda frknú.
Ja tú (Arattu) spustoším, že bude miestom, čo…
Ja na prach obrátim ju ako mesto do zániku zničené,
Tú Arattu, ako sídlo Enkim prekliatu –
Hej, toto mesto spustoším sťa miesto, ktoré zrovnať so zemou
prichodí.
Veď Inanna sa proti nemu v zbroji pozdvihla.
Hoc priniesla mu slovo, mesto odmieta ho.
Na prach ho premením a prašný vrch nakopím.
Keď z rudy, čo má, zlato vytopia a
Aj z prachu svojho striebro vyrvú,
Tvar striebra dajú…
Keď horským muliciam na chrbát hrubé sedlá pripevnia,
Ten… chrám mladého Enlila zo Sumeru,
Čo si ho vyvolil Enki, pán, vo svojom svätom srdci,
Nech z vrchov ľud mi stavia, ako čisté, božské zákony kážu,
Nech vždy zelený buxus pre mňa kvitne,
Jak Utu ožiar mi ho, keď z ganunu vychádza,
Ozdob mi jeho prahy.‘“

Napredovanie dejín zreteľne odhaľuje rané politické myslenie. Bohovia sa stávajú nástrojom diplomatickej argumentácie. Odohrá sa to takto: Pán Aratty odmietne požiadavku prednesenú Enmerkarovým poslom, aby sa poddal. Hrozbu, že Aratta bude zničená, odmietne upozornením, že mesto je pod ochranou Inanny, a že bohyňa jeho ustanovila za kráľa. Na to odpovie v diplomatickom rokovaní zrejme zbehlý Enmerkarov posol, že Inanna, ktorá je teraz božskou paňou Uruku, vraj prisľúbila jeho pánovi podrobenie Aratty. Pán Aratty je, ako sa ukáže, touto novinou ohromený a navrhne ako boží súd súboj dvoch vynikajúcich bojovníkov z obidvoch miest. Ale súčasne dá Enmerkarovi na vedomie, že sa hodlá podrobiť len pod podmienkou veľkých dodávok obilia pre svoj ľud.

Enmerkar pristúpi na túto požiadavku a predbežnú podmienku, dá naložiť veľa mulíc zbožím a pošle tieto vo vrchoch očividne ešte zriedkavé potraviny do Aratty, kde ich ľud s nadšením prijme. Všetci sú ochotní poslať Enmerkarovi žiadané poklady a postaviť preňho chrám. Lenže vzápätí pán Aratty zdôrazní svoju nepodlomenú moc a s odvolaním sa na svoje žezlo Enmerkarovými slovami vyžaduje, aby jemu samému priniesli drahé kamene. Tu sa zmysel textu zatemňuje. Znova sa vyjasňuje, až keď Enmerkar reaguje na nedvojznačnú výzvu pána Aratty.

Pri druhej návšteve svojho posla v Aratte dá Enmerkar rozhlásiť tri veci. Je, tak znie jeho posolstvo, uzrozumený s tým, že vyšle jedného bojovníka, aby sa vybojoval rozhodujúci súboj medzi Urukom a Arattou. Ale druhá správa znie tak, akoby víťazstvo bolo už vybojované. Vyzýva pána Aratty, aby poslal zlato, striebro a drahé kamene pre Inannu a v jej chráme zhromaždil drahocennosti. Opäť sa bohyňa nastrčí ako ten, kto požaduje a prijíma, kým vládca na ľudskej úrovni sa zdanlivo podmienkam nepriateľa podvolí.

Ibaže Enmerkar sa neuspokojí s požiadavkou pre bohyňu Inannu. Na treťom mieste skôr dôrazne opakuje hrozbu, že zničí mesto Arattu, ak jeho vládca a jeho ľud nebudú ochotní chrám v Eridu odznova postaviť a skvostne vyzdobiť. Aj za tým sa skrýva vôľa rozhnevaného boha – Enkiho – a očividne nehrá nijakú rolu, že zlosyn Enmerkar sám nehodlá napraviť škodu spáchanú na Eridu. Hlavné je, že sa o znovuvýstavbu stará, hoci sa na tento zámer viažu nové ohavnosti.

Ešte raz vzdoruje pán Aratty požiadavkám a vyhrážkam svojho protivníka. Dá Enmerkarovi na vedomie, že mu po boku stojí a pomôže boh dažďa Iškur, a že ani Inanna sa ešte zatiaľ nevzdala svojho božského príbytku v Aratte – myslí sa chrám, ktorý jej je zasvätený.

Ďalší často prerušovaný text nastoľuje čitateľovi veľké hádanky. Iba toľko je isté: po dlhom vyjednávaní, ktoré zlomilo Arattu, prejavia jej obyvatelia ochotu doniesť do Uruku zlato, striebro a drahé kamene a zložiť ich bohyni Inanne v jej hlavnej svätyni k nohám. Pravdepodobne to urobili vo vedomí, že prinášajú obetu bohyni, a nie preto, že sa poddávajú Enmerkarovi.

Pravda, vyzerá to tak, že ústne rokovania, sprvoti založené na posolstvách a protiposolstvách medzi Enmerkarom a pánom Aratty, neviedli k nijakému výsledku. Lebo na konci eposu sa o vyslancovi Uruku hovorí, že už nebol schopný formulovať veci. Vzápätí Enmerkar schmatol hrudu hliny, rozvaľkal ju na tabuľku a napísal na ňu prvé slová. Tak hovorí epos:

Zobral hrudu hliny vládca Uruku,
sťa na tabuľu vpísal na ňu slová.
Ešte nikdy nik slovo do hliny nevpísal.
No teraz, keď boh slnka mu to vnukol,
stalo sa. Enmerkar napísal.

Tu stretávame takmer mimochodom prvú písomnú zmienku o vynájdení písma. Vznik písma sa vysvetľuje ako všetko, čo sa v raných časoch stalo, mýticky – vnukol ho boh slnka.

Ale zdá sa, že zmienka o mieste pôvodu súhlasí. Veď môžeme až do dneška predpokladať, že písmo bolo vynájdené v Uruku. Pôvodca eposu žijúci niekoľko storočí po vynájdení písma asi teda netvrdil svojvoľne, že to bolo Enmerkarovo dielo, ale zodpovedalo to ústnej tradícii, ktorá podľa všetkého vedela o tomto tvorivom duchovnom čine a hovorila o ňom.

Obsah prvého písomného aktu by mohol súhlasiť s faktami. Vieme predsa, že najstaršie hlinené tabuľky obsahujú informácie, správy, doklady. Čo ako je isté, že písanie nevzniklo samovoľne – list je dobrým symbolom začiatku písma. A vysvetlenie, ktoré epos podáva o tomto začiatku, je vonkoncom logické – čo si človek nemôže zapamätať a správne zreprodukovať, to si zapíše.

Tak sa kruh otázok o pôvode a vynájdení písma uzatvára týmto miestom z najstaršieho sumerského eposu, ktorý bol napísaný o tisíc rokov neskoršie. Potvrdzuje poznatok získaný z najranejších tabúľ, že k prvým záznamom viedli praktické požiadavky všedného dňa. Krásu reči a spôsobilosť písomne ju zachytiť v básnickej forme objavili ľudia až oveľa neskôr.


Spor učencov o neznámy národ

OBSAH

Potopa sveta – historická udalosť?