ALE NA ZAČIATKU BOLI BOHOVIA

Panteón Sumerov

Bohovia z božského lona

Štyri živly ovládajú život v Mezopotámii – nekonečné nebo, búrlivý vietor, úrodná zem, hučiaca voda. Veriacemu Sumerovi sa predstavujú v podobe mocných božstiev. An je boh neba, Enlil pán vetra, Uras alebo Ki bohyňa zeme, z ktorej sa neskôr stáva Nintu, a napokon Inanna, bohyňa lásky a plodnosti. Vodu ako pôvod života stelesňuje Enki, ktorého volajú aj „pánom zeme“.

To sú štyria bohovia spomedzi stovák, ale sú to tí najdôležitejší. Počas storočí sa ich mená menia zo sumerčiny do akkadčiny, ich centrálne postavenie a ich funkcie významné pre celú krajinu však ostávajú rovnaké. Stretávame sa s nimi ešte aj v babylonsko-asýrskom panteóne. Ľudia spoznali ich moc, videli, že sú pánmi osudu, a utiekali sa k nim s prosbou o pomoc. Prinášali obety, nevediac, pravda, či boli prijaté. Predstava, že bohovia od samého začiatku vládnu nad svetom, zároveň utvrdzovala vieru, že ich moc je neobmedzená.

Sumerský mýtus o stvorení ráta pätnásť božských párov pred Anom, začínajúc Abzuom „Ploditeľom“ a Tiamatou, „ktorá ich všetkých porodila“. Abzu, sumerský praboh, je identický so sladkovodným oceánom, nad ktorým bohyňa matka Nammu na Enkiho radu stvorila ľudí. Preto ho môžeme chápať ako pôvod všetkého božského i ľudského života. Svoju predstavu o ňom a jeho pôsobení odvodzovali Sumeri, a možno už národy sídliace v Mezopotámii ešte pred nimi, priamo z daností krajiny s jej mlákami, rybníkmi a jazerami, s jej hladinou spodnej vody, ležiacou pod samým zemským povrchom. Lebo veď práve vegetatívna sila sladkej vody plodí a udržuje všetku plodnosť, a tým všetok život.

Abzu sa nikdy nezjavil ako personifikovaný boh. Chápe sa ako priepastne hlboké, nedosiahnuteľné, skryté miesto, „ktorého vnútro ani bohovia sami nezhliadnu“. Nad ním tróni jeho splnomocnenec a opatrovník Enki, ktorého uctievajú aj ako boha múdrosti. Ako sa dala uviesť do súladu táto vlastnosť s jeho náchylnosťou na alkohol a jeho erotickými sklonmi vedno s ich nedobrými následkami, to nikde zo starých textov nevyplýva. Ako sa zdá, bázeň napriek všetkému zabraňovala kriticky sa vyslovovať o týchto veciach. Okrem toho azda to boli práve tieto ľudské črty na Enkim, ktoré ho robili obyvateľstvu Mezopotámie blízkym a sympatickým.

Tiamat po akkadsky znamená more. Bohyňa, „ktorá ich všetkých porodila“, je teda zhodná s oceánom, a ten sa zároveň chápe ako hranica sveta ľudí. Pri jeho brehoch sa síce odohráva lodná doprava, no jeho diaľky sú bez hraníc. Možno ich pochopiť len v podobe božstva. A týmto božstvom nekonečna a súčasne božstvom prazačiatku je Tiamat. Z jej spojenia s Abzuom, po akkadsky Apsuom, skrsol podľa akkadského, teda semitského ústneho podania všetok život.

Akkadský mýtus vysvetľuje pôvod života ako spojenie rieky s oceánom, sladkej vody so slanou. Týmto ponímaním sú Mezopotámci tretieho tisícročia pred n. l. na stope modernej prírodovede, ktorá takisto chápe vodu ako žriedlo života. Či táto predstava má svoje korene v sumerských náboženských predstavách, nedá sa podľa dnešného stavu dešifrovania klinového písma rozhodnúť, ale nie je to vôbec vylúčené.

Ešte v babylonskom mýte o stvorení sveta, chýrnom Enuma elis, vyskytuje sa zmienka o Apsuovi a Tiamat. Tam sa s obdivuhodnou podobnosťou ako v biblickom texte Genezy hovorí:

Keď (ešte) nebesia bezmenné boli
a sviatky dolu nijako sa nezvali,
Apsu (voda – chaos), ten najprvší, čo život im vdýchol,
(a) praforma Tiamat (chaos), čo ich všetky zrodila,
ich vody sa vedno pomiešali,
keď z bohov (ešte) ani jediný nevznikol,
ani jeden nemal mena, osud určený nebol,
tu bohovia boli stvorení,
tu vznikli najsamprv Lachmu a Lachamu.

Tu sa zreteľne ukazuje, že pôvod sa vidí vo vode a vody sa pre ich tvorivé sily obdarúvajú božskými menami. Lachmu a Lachamu sú podľa tejto verzie mýtu o stvorení sveta prvý stvorený, nie prapočiatočný božský pár. No nikdy nemali významný zástoj. Sumerská tradícia ich pozná pod názvom Lahmu a Lahamu, ktorí ako vodní démoni sú služobnými duchmi Enkiho. Akkadský mýtus ich neskoršie zmnohonásobuje, pod menom Lahmu je hádam aj päťdesiat božských bytostí v polorybej podobe, akýchsi predchodcov našich vodných žienok, a to v sladkovodnom oceáne boha menom Ea (Enki). Tak sa oživuje božské javisko ešte skôr, ako padne rozhodnutie o hierarchii a mocenských pozíciách.

Pokolenia bohov

Za naše vedomosti o slede generácií sumerských a akkadských bohov ďakujeme zoznamom bohov; prvý z nich vznikol okolo roku 2600 pred n. l. v Šuruppaku, na polceste medzi Urukom a Nippurom. Začína sa veľkými bohmi, ktorých poznáme z mnohých klinopisných dokumentov. Sú to An, Enlil, Inanna, Enki, Nanna a Utu. Tu sa už spomínajú ako zbožstvení vládcovia aj Gilgameš a Lugalbanda, raní legendárni králi Uruku. Zato mená prabohov darmo hľadáme v týchto sumerských dokumentoch. Zjavujú sa až podstatne neskôr v starobabylonskom zozname neznámeho pôvodu, ktorý uvádza menom nielen oných pätnásť dvojíc prabohov, ale aj vskutku značne rozširuje neskorší panteón okolo boha nebies Ana.

Nikto doteraz nevedel prísť na koreň tomu, či tento zoznam má svoj pôvod v doteraz neobjavených starších prameňoch, alebo je produktom bohotvornej fantázie kňazov, prípadne autorov, ktorá si želala a aj stvorila k predimenzovaným chrámovým formám neskorej epochy aj obrovský zástup bohov.

Zoznam je osnovaný so zameraním sa na Ana a Enlila. Tak napríklad popri Anovi sa označuje päť párov podsvetných bohov ako Enlilových rodičov. Pritom sa nedá jednoznačne zistiť, či ide o generácie pred Enlilom, alebo o varianty toho istého rodičovského páru.

Niekoľko raných božských dvojíc hrá rolu v zaklínaní démonov. Tu sa prvý raz zjavujú aj Me, oných „sto božských síl“, zrejme sila obrany pred démonmi. Sú späté s bohom Enmesarrom, „pánom všetkých Me“. Ten sa aj so svojou manželkou bohyňou Ninmesarrou ráta k predkom Ana a Enlila, ktorým podľa zaklínadla z asýrskej epochy „odovzdal žezlo i vládu“.

Nikto nevie povedať, či v tomto prípade kedysi mocný boh dobrovoľne odstúpil, alebo či musel ustúpiť z vedomia veriacich pod tlakom nasledujúcich silnejších bohov. Text o tom nepodáva nijakú informáciu a je ťažké konkrétne zachytiť čas, zástoj a význam jednotlivých bohov.

Toto vírenie bohov a vynáranie sa nových a nových božstiev je pre sumerskú a akkadskú epochu charakteristické. Dynamickosť mezopotámskeho života sa odzrkadľuje aj v príchode a odchode bohov. Až v babylonskom období zmeravie tento pohyb a triumfuje nový boh Marduk, pán Babylonu. Jeho úlohu ako najvyššieho a jediného boha dokumentuje mýtus legendou o konci začiatku.

Marduk zvíťazí nad starými bohmi, usmrtí pramatku Tiamat a z nej sformuje nový svet – Babylon. To sa odohráva v čase, keď sa na Sumerov už skoro zabudlo a pripomínajú sa už len svojou rečou. Ich bohovia, hoci prežívali v pamäti ľudí ako preludy či tiene, videli sa Mardukovým kňazom predsa len ešte natoľko živí a nebezpeční, že ich bolo treba definitívne zničiť násilným činom ich boha.

 

Vedno so sumerskými mestami rástla moc a vážnosť bohov. Enlil, boh Nippuru, a Enki, boh Eridu, sa zároveň stali vplyvnými a váženými, ale aj obávanými bohmi celej krajiny. Popri nich jestvovali lokálni bohovia miest s obmedzeným vplyvom. Ich význam mohol znenazdania vzrásť, keď sa mesto, ktoré ochraňovali, stalo politickými alebo vojenskými úspechmi pánom väčšieho územia a podrobilo si ďalšie mestá a ich božstvá. Vzostup Marduka na boha celej Babylonskej ríše neprebiehal inak.

Boh a mesto boli navzájom úplne závislí. Korene toho, že sa zánik porazených miest pripisuje víťaznému bohu, treba vari hľadať v šikovnej stratégii kňazov a neskôr kniežat, ktorí takto ospravedlňovali sami seba.

Z druhej strany bolo pochopiteľné, že mocné mestá strhli na seba aj kult významných bohov. Tak napríklad boha nebies Ana, ktorého klinopisný znak je totožný so znakom pre boha, uctievali najmä v Uruku. Tam mu postavili ozrutný chrám s umelou terasou, typickým sumerským zikkuratom, chrám, ktorý v zime 1930/1931 odkryl Francis Jordan a v rokoch 1935 – 1938 dôkladne preskúmal Ernst Heinrich. Ide tu naisto o jeden z najstarších zikkuratov a vo svojej epoche najvýznamnejšiu stavebnú pamiatku tohto druhu v Mezopotámii vôbec. To nie je bezpodmienečne samozrejmé, lebo An ako boh nebies predstavuje v sumerskej ére hlavu božského panteónu, ale vonkoncom si nezískal takú popularitu a úctu ako jeho syn Enlil alebo dokonca Enki, ktorý sa stal v neposlednom rade pre svoje najvšakovakejšie fígle najpopulárnejším božstvom Mezopotámie.

An stelesňuje v očiach Sumerov nekonečnosť nebies. Od ľudí je veľmi ďaleko a má k nim skôr výhražný vzťah. Pokladajú ho za stvoriteľa Sebettu – sedem zlých démonov – a za príkazcu bohyne smrti Mamitu. To on žiada smrť legendárneho kráľa Uruku Gilgameša a na jeho skántrenie vypustí nebeského zvera Guannu – pravdepodobne predsumerské božstvo –, ktorý podľa želania bohyne Inanny má kráľa Uruku zahubiť a kraj vôkol mesta spustošiť.

Inanna, jedno z Anových početných detí, ku ktorým sa ráta aj pre Mezopotámiu taký dôležitý boh počasia Marbu, nielen získa Ana pre svoje ctižiadostivé plány, pomocou ktorých sa stane paňou Uruku, ale naostatok dosiahne aj miesto po jeho boku. Takto dcéra boha nebies vytlačí bohyňu Ki alebo Uras a nedbajúc na krvismilstvo, stane sa Anovou ženou. Pravda, pre bohov platia ľudské morálne zákony iba podmienene a pre vládcu nebies neplatia už vôbec. On je nedotknuteľný, nekritizovateľný. To sa nikde nezvýrazňuje zreteľnejšie ako v slávnostnom prívete bohov určenom jemu, ich pánovi a majstrovi, pri príležitosti Inanninho povýšenia na miesto po jeho boku, čo v božských kruhoch nevideli radi a sotva prijali s oduševnením. Píše sa tam:

Čo riekol si, sa deje!
Je vládcu, pána reč, čo prikázal
Si, v čom zaľúbenie nachádzaš,
Ó, An! Tvoj vznešený sa rozkaz plní,
Veď kto by ho neslúchol!
Ó, otec bohov! Tvoj rozkaz
Je nebies, zemských končín fundament,
Tak kto z nás bohov by ho mohol vysmiať?

Tu sa zreteľne vyjadruje, že bohovia vidia v Anovi svojho neobmedzeného vládcu, proti vôli ktorého sa nemožno vzoprieť, vzkypieť. Preto v neskoroakkadskom texte čítame:

Čo posvätené ústa Tvoje rieknu, prevravia,
To pozorne slúchajú veľkí bohovia.
Pred Tebou idú s bázňou božstvá miest,
Trsť víchrom klátená.
Keď rozkaz dáš, hneď všetci sklonia sa.

Vyhnanie Enlila do podsvetia

Enlil, boh vetra, je zemi bližšie než jeho otec An, boh nebies. Jeho ríša leží medzi nebom a zemou, jeho moc, jeho silu ľudia bezprostredne pocítia, keď sa obrovskou rýchlosťou ženie po šírych otvorených, jemu bezbranne na milosť a nemilosť vydaných priestranstvách. Nemajú ho v láske. Boja sa ho ako surového, neúprosného pána, ktorý ich námahu neraz obráti navnivoč. Mýtus ho potvára, že má radosť z nivočenia, zo zániku. Pokladá sa aj za pôvodcu potopy sveta. A keby mu Enki nebol vypálil rybník tým, že aspoň jedného človeka – kráľa Ziusudru, biblického Noema – vystríhal, prezradiac mu chystanú potopu sveta, ľudstvo by podľa viery Sumerov bolo večne ostalo tam, kde bolo na začiatku.

Zdá sa, že podľa tejto viery Enlil ako „pán osudového určenia“, za akého sa popri bohyni Nammu pokladal, mal skutočne moc pripraviť koniec všetkému ľudskému životu. Ako kedysi pevnou rukou zariadil a vystrojil svet – istá sumerská didaktická báseň mu pripisuje vynájdenie motyky –, tak rozhodne aj o jeho zániku, keď sa ľudia už nebudú chcieť podrobiť jeho vôli.

Pravda, morálne príčiny potopy sveta, ktoré sa uvádzajú v biblii, asi ho sotva pohli, aby zakročil. Veď sám bol bohom, ktorý stál mimo všetkého toho, čo sme sa učili z kresťanského pohľadu nazývať morálnym.

Enlilov register hriechov sa začína v oných mýtických časoch, keď sväté mesto Nippur ešte obývali bohovia. Vtedy sa stretol syn boha nebies s krásnou pannou Ninlil, ktorá sa napriek matkinej rade kúpala nahá v kanáli. Enlil, pobláznený jej krásou, sa ju usiluje získať. Ale Ninlil, pamätlivá matkiných výstražných slov, sa nedá obmäkčiť. Enlil si ju teda vezme nasilu a splodí boha mesiaca Sina. Keď sa bohovia dozvedia o tomto znásilnení, odsúdia Enlila na vyhnanstvo do podsvetia. Ale zdá sa, že práve tento trest bol začiatkom Enlilovej cesty k moci.

Ninlil ide za Enlilom do podsvetia. Tam stretne Enlila, ktorý medzitým vzal na seba podobu vrátnika. Nespozná ho a prezrádza, že porodí boha mesiaca. Enlil sa zdesí pri pomyslení na nebezpečenstvo, že boh mesiaca by sa mohol narodiť v podsvetí. Tu nasleduje jedna z častých nezrovnalostí sumerského mýtu: Enlil oplodní Ninlil po druhý, neskôr po tretí a štvrtý raz pri podzemnej rieke, pri ktorej sa premení najprv na riečneho boha, potom na prievozníka. Vzápätí mu Ninlil porodí štyroch synov – boha mesiaca a troch podsvetných bohov, prostredníctvom ktorých sa Enlil ako už aj cez svojich podsvetných rodičov cíti navidomoči vždy aj neskôr tajomným spôsobom zaviazaný temnej, nočnej zložke bytia.

Tykanie veciam

V Mezopotámii je už dávno reč o bohoch, skôr ako sa po prvý raz spomínajú ľudia. A predsa sú to práve títo ľudia, ktorí hovoria o bohoch, akoby to boli jediné živé bytosti. Nedá sa vylúčiť, že boli zvyknutí vidieť seba a svoje vlastné konanie v zrkadle týchto bohov a ich skutkov. Určite však hľadeli na celý okolitý svet ako na oživený a plný božských bytostí, takže hovoriť o bohoch znamenalo pre nich to isté ako hovoriť o živote.

S predstavou boha a božského spája sa Sumerovi všetko živé. No živé je preňho všetko, s čím sa stretáva – obloha, zem, voda, zviera, rastlina, kameň. To sú napospol bytosti, ktoré sú vo vzťahu s ním, ktoré majú vplyv na jeho život. V každej veci je prítomné tajomstvo života. Každá má svoju históriu, svoje skúsenosti, svoje funkcie. Na človeka môže vplývať dobre, ale aj zle. Často sa v najnepatrnejších veciach, ktoré si sotva všímame, skrýva sila a tiež možnosť zničiť človeka. Povedzme v kuse dreva, ktorý sa stane oštepom alebo v kameni slúžiacom za hrot šípa, áno, aj v neškodne vyzerajúcom pazúriku, z ktorého sa vykreše iskra, môže prebývať osud, čo spáli trstinovú chyžu.

Sumerovi sú tieto vlastnosti vecí výrazom ich vôle, to značí ich osobnosti. Ale kedy-tedy sa stane niečo aj mimovoľne. Môže to byť následok trestu, pod ktorým tá vec trpí. Tak napríklad o pazúriku sa rozpráva, že ho vraj bohovia odsúdili na iskrenie, lebo kedysi v dávnych časoch bojoval proti bohu zeme Ninurtovi, Enlilovmu synovi.

Vzťah človeka k rastlinám je často mnohoraký. Tak napríklad trstina prebúdza v človeku nielen myšlienku na flautu, ale aj na zvuk tónov, ktoré môže vydávať. Alebo také písadlo, ktoré vznikne zo šachora, vnuká súčasne myšlienku na slová, zvuky, poéziu. Trstina sa pre mnohostrannosť svojho významu stáva bohyňou menom Nidaba, ktorá bežným vysvetlením, že ide o bohyňu obilia, istotne nie je dostačujúco opísaná.

V očiach Sumera ožíva dokonca aj soľ, stáva sa osloviteľným „ty“, ktorému pripisuje nielen okoreňujúce, ale aj čarodejné, áno, uhrančivé účinky. Preto sa na soľ obracia ako na boha alebo démona a zaprisaháva ju, aby ho zbavila kliatby, ktorá ho postihla:

Ó, soľ, v čistom mieste stvorená,
Na obživu bohov Enlil ťa predurčil.
Niet jedla v Ekure bez teba na stole,
Či boh, či kráľ, či pán, či princ, kadidlo bez teba nevonia.
Som N. N., syn otca N. N.,
Som v zajatí čarokrážov,
Sťa v horúčke sputnaný bosoráctvom.
Ó, soľ, zlom moju kliatbu a zbav ma kúzla,
Tie čary zo mňa sním! A ako stvoriteľa
Ťa velebiť chcem.

Mohli by sme byť náchylní vidieť za takým zaklínadlom naivnosť či chrámu poslušný oportunizmus. Ale zaiste nachádza v ňom výraz realizmus načisto odchodný od nášho, pozorovanie sveta – ako básnik vraví – správne hodnotiace veci a ich sily, úvaha, podľa ktorej nejestvuje nič, čo by bolo v tomto živote bez vplyvu, a tým aj bez účinku.


Civilizácia sa začala v Mezopotámii

OBSAH

Znovuobjavený raj