POKLADY V PIESKU

Dejiny rozprávané kameňmi

Sporná chronológia

Čím ďalej napredujeme v úvahách o dejinách Sumeru, tým nástojčivejšie sa vynára potreba presného datovania. Ale ešte v druhej polovici tretieho tisícročia musíme sa uspokojiť s údajmi v rozsahu storočí, ledaže sa rozhodneme pre jednu z chronológií navrhovaných vedcami. Pre Mezopotámiu sú tri. A v prospech každej sa uviedli alebo uvádzajú nosné argumenty. Rozdiel medzi týmito troma návrhmi datovania je presne 120 rokov. Vyplýva to z nepresnosti babylonských či sumerských listín kráľov, ktoré máme v onom ranom období k dispozícii ako jediný chronologický základ.

Kľúčovým bodom určenia času je babylonský kráľ Chammurapi. Ten vládol 43 rokov. Podľa takzvanej krátkej chronológie, ktorej zástancami sú Albright a Cornelius, panoval od roku 1728 do roku 1676 pred n. l. Z toho by vyplynul koniec prvej babylonskej dynastie v roku 1531. Stredná chronológia navrhnutá Georgeom Smithom a Ungnadom, ku ktorej sa prikláňa veľa vedcov, no dnes na základe astronomických výpočtov ranného východu Venuše už neprichádza do úvahy, určuje trvanie vlády Chammurapiho od roku 1792 do roku 1750 s koncom dynastie okolo roku 1595. Dlhá chronológia Goetzeho, Landsbergera a Siderskyho ráta s panovaním Chammurapiho v rokoch 1848 – 1806, a tým kladie koniec prvej babylonskej dynastie do roku 1651.

Keďže však naše ako-tak spoľahlivé letopočty siahajú iba po rok 1450, je tu medzera, ktorú nemožno zaplniť ani astronomickými výpočtami ani paralelným datovaním. Preto podľa všetkej pravdepodobnosti nám prichodí aj v budúcnosti pracovať s neistou chronológiou, ledaže by sa tieto medzery v historickej mozaike včasnodejinnej Mezopotámie dali preklenúť novými chronologicky vyhodnotiteľnými nálezmi textov.

Viac šťastia ako s presným datovaním sme mali v posledných rokoch s rastom našich poznatkov o rozšírení oblasti sumerského vplyvu na Prednú Áziu a s prebádaním nálezov hlinených tabuliek pri lúštení záhad historických súvislostí, ktoré sme doteraz akiste mohli tušiť, ale nie doložiť.

Dlho sa myslelo, že kultúrna oblasť Sumerov sa obmedzuje na južnú Mezopotámiu. Koncentrácia miest v tejto oblasti podporovala túto myšlienku. Zdalo sa, že významné sídliská, ako Kiš a z raného obdobia známy Džemdet-Nasr, ktorý dal názov celej jednej sumerskej epoche, vyznačujú svojou zónou vplyvu severné ohraničenie Sumeru. Medzitým sme museli poopraviť svoje vedomosti. A znovu vyšiel podnet z náhody.

V prvých dňoch roku 1933 naďabili sýrski moslimovia, ktorí hľadali vhodný kameň na uzavretie hrobu pri pahorku z trosiek Tell Chariri na pravom brehu Eufratu neďaleko irackej hranice, na fragment antickej sochy. Ešte ten rok začala francúzska skupina pod vedením André Parrota skúmať tento kraj. Sýria bola vtedy francúzskym mandátnym územím, čo Parrotovi veľmi uľahčovalo prácu. Už onedlho sa malo ukázať, že Tell Chariri ponúka nemenšie poklady ako kráľovské hroby v Ure. Ale čo je oveľa významnejšie, objavené mesto – staré Mari – dokázalo rozšírenie sumerskej kultúry, ktoré ďaleko presahovalo pôvodné predstavy. Ak aj dnes už takmer nieto pochybnosti, že severné a severozápadné oblasti Mezopotámie obývali veľmi zavčasu Semiti, obdobie rozkvetu Mari, ktoré trvalo vyše tisíc rokov, predsa len ukazuje na početných nálezoch sumerský vplyv.

Ešte pred niekoľkými rokmi platil kráľovský palác v Mari, vyhlasovaný Hartmutom Schmökelom za ozajstný div sveta, za architektonický vrchol vykopávok pri Eufrate a Tigrise. A vskutku bol tento v rozsiahlych partiách vynikajúco zachovaný a plochu 3,5 hektára pokrývajúci palác kráľa Zimrilima, ktorý pravdepodobne roku 1695 pred n. l. zničil babylonský panovník Chammurapi, zázračným dielom raného staviteľského umenia. Narátalo sa v ňom vyše 250 miestností. Zreteľne sa rozlišovala kultová a súkromná časť. Tu sa teda po prvý raz archeologicky doložila dvojitá funkcia vladára ako kňaza i kráľa. V súkromnom trakte paláca sa objavili obytné miestnosti a spálne kráľovskej rodiny, dokonca aj kúpeľňa s hlinenými vaňami, dlhými 1,05 a 0,85 metra. Keďže veľká časť palácových múrov sa zachovala neporušená, bolo možno – vďaka suchosti vzduchu v tejto oblasti – zachrániť a konzervovať aj značnú časť skvostných nástenných malieb. Dnes ich môžeme obdivovať ako takmer jediné svedectvá ranomezopotámskeho maliarstva čiastočne v Louvri, čiastočne v meste Aleppo.

Ale čo nás v súvislosti s históriou Sumerov ešte viac zaujíma, je skutočnosť, že v šesťdesiatych rokoch sa pod Zimrilimovým palácom našla staršia stavba, ktorá tu pravdepodobne stála už v čase urského kráľa Mešannepaddu. Veď roku 1965 vykopali v tomto paláci hlinený džbán, ktorého obsah vošiel do dejín archeológie pod názvom „Urský poklad“. Tieto drahocennosti – zlatý orol s levou hlavou zo zlata a lazuritu, soška nahej bohyne zo zlata a bronzu, nahá ženská postava zo slonovej kosti, ako aj ozdobné perly zo zlata a lazuritu – sú, ak možno veriť nápisu na závere krčaha, darom Mešannepaddu marijskému kráľovi. Tu sa celkom zreteľne prejavuje rozšírenie sumerských vzťahov v najranejšom období. A ukazuje sa, že Sumeri a Semiti neboli vždy nepriateľmi, aj keď to naostatok boli Semiti, čo zasadili Sumeru smrteľný úder, pravda, jeho kultúru vyhasiť nemohli.

Prosebníci z Tell Asmaru

Ak človek dnes prechádza z Bagdadu po cestách a pistách rovinatým mezopotámskym krajom, udrú mu do očí opäť a opäť kopce alebo reťaze pahorkov, ktoré sa nečakane dvíhajú do výšky zo svetlohnedého okolitého terénu. Iba do malej časti z nich, hoci zaiste najvýznamnejšej, sa ľudia doteraz zahryzli s krompáčom a lopatou. Pod týmito pieskovými návejmi pokrývajúcimi trosky sa skrývajú dejinné tajomstvá troch tisícročí. Aké prekvapenia sa pri ich odhaľovaní môžu pritrafiť, to ukazuje príklad z Tell Asmaru.

Tell Asmar leží asi 80 kilometrov na sever od Bagdadu v oblasti rieky Dijalija, ktorá južne od Bagdadu vteká do Tigrisu. Na dijalijský región upozornilo niekoľko hlinených tabuliek s menami panovníkov mesta Ešnunna. Presná poloha mesta nebola známa. Medzičasom sa pod kopcami Tell Asmaru odkryla niekdajšia Ešnunna. Politický význam mala v 19. a 18. storočí pred n. l. V tom čase bojovala s Aššurom, Babylonom a Mari o nadvládu v Mezopotámii, na ktorú si vtedy robil nárok Elam.

V šiestich kampaniach, od roku 1930 do roku 1936, Američania pod vedením Henriho Frankforta, ktorého podporovali Thorkild Jacobsen a Seton Lloyd, prebádali kraj okolo Dijalije a vykopali Ešnunnu. Našli palác kráľa Šúsina z tretej urskej dynastie, ako aj palác zo semitského obdobia. Osobitný význam však malo objavenie chrámu boha vegetácie Abbu, ktorého existenciu môžeme sledovať späť až do ranosumerských čias. Abba je jeden z tých bohov, ktorého Ninhursanga priviedla na svet, aby vyliečil Enkiho postihnutého ôsmimi neduhmi.

Podľa všetkého bol Abbov chrám v Ešnunne po celé storočia centrálnou svätyňou územia pri východnom Tigrise. V protiklade k obrovským chrámovým stavbám juhu sú jeho rozmery skromnejšie, koniec koncov všade môžeme pozorovať ústup od monumentálnej architektúry včasnosumerskej éry. Chrámy už nie sú reprezentačnými stavbami, lež skutočne príbytkom bohov: kozubovými chrámami, ako ich nazývajú historici architektúry. Ich vznik pravdepodobne súvisí s odlukou chrámu od paláca. Možno to spôsobili aj zmeny kultu. Či sa už pritom prejavujú semitské vplyvy, je ťažké povedať, lebo pôsobenie semitského živlu v sumerských mestách až do tretieho tisícročia nepoznáme.

Hlavný priestor Abbovho chrámu, ktorý má trinásť miestností, a teda zahrnuje aj obytnú miestnosť kňaza, meria asi 5 × 10 metrov. Bol v ňom oltár, pred ním stáli štyri tehlové podstavce, zrejme obetiská. Vpravo od oltára umiestneného pri zadnej dlhšej stene v najväčšej vzdialenosti od vchodu objavil archeológ Seton Lloyd šachtu hlbokú 1,75 metra, v ktorej našiel desať mužských a dve ženské kamenné figúry rozličnej veľkosti – z toho jedenásť stojacich a jednu kľačiacu.

Táto skupina sôch – známa pod menom Prosebníci z Tell Asmaru – patrí popri ženskej hlave z Varky (Uruku) k najlepším plastikám Irackého múzea v Bagdade. O význame dvanástich figúr vzniklo toľko dohadov ako o ženskej portrétnej plastike. Ak je človek pri nej na vážkach, či ide o zobrazenie bohyne Inanny alebo jednej z jej veľkňažiek, stojí aj pri celofigúrach z Tell Asmaru v popredí otázka, či najväčšia z postáv stvárňuje obraz božstva – samého Abbu. Hoci by veľkosť figúry tento výklad aj dovoľovala, predsa len rozhodujúcejšie sa vidí byť, že všetkých dvanásť postáv zotrváva v postoji vzývajúcich ľudí s vyjaveným pohľadom očí upretým do neznáma. Rozličná veľkosť figúr vnuká myšlienku, ktorú vyslovil aj André Parrot, že pri najväčších postavách ide o ešnunnského kráľa a kráľovnú, prosiacich s dvoranstvom o plodnosť, ktorí chceli byť ako stáli prosebníci prítomní v Abbovom chráme.

Najstarší mestský chrám

V októbri 1975 som sa zoznámil v Nippure s vedúcim amerických vykopávok Mac Gibsonom. Rozprával o svojom úmysle odkryť hradby svätého mesta Sumerov, aby tým dokázal presnosť vari najstaršieho mestského plánu na zemi, hlinenej tabuľky, ktorá vznikla okolo roku 1500 pred n. l. Túto tabuľku našla roku 1889 expedícia Pennsylvánskej univerzity v Nippure v terakotovom džbáne. Dostala sa do zbierky vtedajšieho vedúceho vykopávok Hermanna Hilprechta, ktorý roku 1903 uverejnil v knihe Výskumy v biblických krajinách (Explorations in Bible Lands) obrázok tabuľky, na ktorom sa, pravdaže, dalo sotvačo rozpoznať.

Roku 1925 získala Hilprechtovu zbierku – dovedna 25 000 klinopisných tabuliek a fragmentov – univerzita v Jene. Čírou náhodou sa Samuel N. Kramer, ktorý je dnes vedúcim Hilprechtovej katedry Pennsylvánskej univerzity, dozvedel, kde sa zbierka tabuliek nachádza. Ale nenašiel možnosť dostať sa k nej, lebo „najprv prišli nacisti, nato vojna, potom železná opona“. Tak to čítame v Kramerovom rozprávaní o jeho úsilí prezrieť si Hilprechtovu zbierku. Roku 1955 vec konečne dospela tak ďaleko, že dostal povolenie NDR na desaťtýždňový pobyt v Jene. Tam potom ako znalec Nippuru držal v rukách onú hlinenú tabuľku, na fotografii ktorej stroskotali početné pokusy odborníkov o jej rozlúštenie. Tento jedinečný predmet dešifroval Kramer ako mestský plán Nippuru a aj ho zverejnil na bezchybnej fotografii. Takto sa tritisícpäťstoročný mestský plán Nippuru vrátil cez USA a Jenu ako fotografia k dnešným vykopávačom mesta.

Na pláne, ktorý medzitým zväčšili na výskumné ciele a ktorého mierka a miery sa ukázali ako presné, mi Mac Gibson vysvetlil urbanistické riešenie starého Nippuru s jeho zikkuratom a povestnými chrámami. Zvrchu zikkuratu – stojí tam malá stavba prvých kopáčov – mi ukázal domnelý, podľa mapy predpokladaný priebeh múrov, ktoré chcel vykopať.

Legenda plánu je napísaná miešaninou sumerských a semitských označení. Pre väčšinu údajov, ktoré sa vzťahujú na niekdajšie význačné pozoruhodnosti a stavby, sa zvolila sumerčina, hoci v čase vzniku tohto plánu bola už dávno mŕtvou rečou. Tu teda máme dôkaz, že aj po dobytí Sumeru semitskými panovníkmi sa zachovávali tradičné označenia svätýň a významných budov.

Na s. 128 uverejňujeme prekreslený mestský plán Nippuru s presným opisom, ktorý k nemu pripojil Samuel N. Kramer.

Mestský plán Nippuru ostal až dodnes jedinečným archeologickým nálezom z oblasti Prednej Ázie. Ale pre dlhé putovanie kontinentmi nebolo ho možno použiť pri amerických vykopávkach uplynulých desaťročí ako orientačnú tabuľu. Pravda, dodatočne potvrdil výsledky práce archeológov a istotne preukáže dobré služby pri odkrývaní zvyšného areálu Nippuru.

Mestský plán mesta Nippur

Mapka nie je orientovaná presne v severojužnom smere, ale približne v uhle 54°.

Naprostred je meno mesta (1), napísané starými sumerskými znakmi EN-LIL-KI, „Enlilovo miesto“, teda mesto, v ktorom prebýval boh povetria, vedúce božstvo sumerského panteónu.

Vidíme tieto stavby: Ekur (2), „Horský dom“, najchýrnejší chrám Sumeru – Kiur (3), chrám susediaci s Ekurom, ktorý podľa všetkého mal v súvislosti so sumerskými predstavami o podsvetí významnú úlohu – Anniginnu (4), akúsi ohradu, ktorú bližšie nepoznáme (nie je isté ani to, ako treba meno čítať) – a ďaleko vonku na hraniciach mesta Ešmah (6), „Vznešenú skriňu“. V rohu medzi juhozápadným a juhovýchodným múrom leží „mestský park“, Kirišauru (5), doslovne „park v centre mesta“.

Juhozápadnú hranicu mesta tvorí Eufrat (7), označený starým sumerským názvom Buranum. Na severozápade bolo mesto ohraničené kanálom Nunbirdu (8), kde – podľa starej sumerskej legendy o narodení boha mesiaca – zazrel boh Enlil po prvý raz svoju budúcu manželku kúpať sa a naskutku sa do nej zaľúbil. Stredom mesta preteká Idšauru (9), doslovne „stredomestský kanál“ – dnes známy pod menom Šatt-en-Nil.

Ale osobitnú pozornosť venoval pradávny kartograf hradbám a bránam. Preto nevyzerá úplne nepravdepodobne, že plán asi vznikol so zreteľom na obranu mesta proti obávanému útoku. V juhozápadnej hradbe nachádzame tri brány: Kagal Musukkatim (10), „Bránu pohlavne nečistých“ (spôsob čítania i význam mi ústne navrhol Adam Falkenstein) – Kagal Mah (11), „Vznešenú bránu“ – a Kagal Gula (12), „Veľkú bránu“.

Aj juhovýchodná hradba je prerušená troma bránami: Kagal Nanna (13), „Nannovou bránou“ (čiže bránou sumerského boha mesiaca) – Kagal Uruk (14), „Uruckou bránou“ (biblický Erech-Uruk, mesto na juhovýchod od Nippuru) – a Kagal Igibiuriše (15), „Bránou, ktorá ukazuje smerom k Uru“ (Ur je biblický Ur Chaldejcov). Posledné dve mená nám prezrádzajú orientáciu plánu, lebo Uruk a Ur ležali na juhozápad od Nippuru.

V severozápadnej hradbe nachádzame iba jednu bránu: Kagal Nergal (16), „Nergalovu bránu“. Nergal je boh, ktorý bol kedysi dávno kráľom podsvetia a manželom bohyne Ereškigal a v mýte Inannina cesta do podsvetia hrá významnú úlohu.

Napokon rovnobežne so severozápadnou hradbou (17) vedie priekopa s násypom a druhá paralelne s juhozápadným múrom (18). Obidve označil dávny kartograf slovom Hiritum, akkadským, nie sumerským slovom pre „priekopu s násypom“.

Záhada okolo Tilmunu

Znova a znova sme sa pri úvahách o sumerských dejinách a mytológii stretali s menom Tilmun. Staré texty uvádzajú Tilmun (Dilmun) ako krajinu „kde vychodí slnko“, ako ostrov bohov, ako raj, ale aj celkom neúctivo ako prekladisko tovaru v sumerskom svetovom obchode. Vo fragmente klinopisnej tabuľky, nájdenej Američanmi v Nippure, uverejnenom roku 1914, čítame o Enlilovi a Ziusudrovi, kráľovi, ktorý prežil v arche potopu sveta a potom získal od bohov nesmrteľnosť:

Jak bohu jemu život dávajú
a z nebies výšin znesú preňho večný dych, sťa bol by bohom.
Vzápätí kážu, aby Ziusudra, kráľ
a záchranca mena ríše rastlín
i semena ľudského,
prebýval v kraji prechodu,
v kraji Tilmun
na mieste, kde slnko vychodí.

Núkalo sa hľadať to miesto, „kde slnko vychodí“, na východe. Lenže tam bola púšť, teda sotva miesto, kde by si človek predstavoval príbytok kohosi nemsrteľného. Naproti tomu Sumeri poznali pre Perzský záliv – veď od najranejších čias mu pripisovali veľký význam ako hranici svojej krajiny, ale aj ako bráne pre svoj obchod – popri bežnom často používanom mene Dolné more aj označenie More vychádzajúceho slnka. Myšlienka stotožniť raj s miestom v „Mori vychádzajúceho slnka“ bola teda väčšmi poruke ako každý iný pokus lokalizácie Tilmunu. Ale to všetko sprvu ostávalo hypotézou a cesta k poznatku, že Tilmun treba hľadať v zálive na ostrove Bahrajn, sa takmer vyrovná detektívke.

Dánski kopáči na Bahrajne Peter Vilhelm Glob a Geoffrey Bibby sa už mohli oprieť aspoň o písomné odhalenie pozadia tohto detektívneho príbehu, keď roku 1953 začínali s trochou peňazí a veľkou dávkou nadšenia svoju prácu na Bahrajne. Ostrov dôvernejšie poznajú naftoví experti a ekonómovia než odborník na starovek, a jednako sa zdá, že pre prednoázijskú archeológiu bude čoraz viac získavať na význame.

Keď sa obaja Dáni vybrali na Bahrajn, mali v cestovnej batožine tenký zošitok z 19. storočia. Bola to správa, vydaná ako separát Kráľovskej ázijskej spoločnosti, ktorú napísal stotník Durand roku 1879, po návšteve ostrova Bahrajn, pre britský Foreign Office. Spomína v nej obrovské pohrebiská na ostrove a poukazuje na dôležité historické miesta, ktorých význam sa dánskym archeológom podarilo potvrdiť.

Ale Durandov najdôležitejší objav na Bahrajne nepochybne bol čierny čadič s krátkym nápisom, ktorý bol zapustený do múru mešity. Durand získal záhadný kameň a vzal ho do Anglicka, kde ho identifikovali ako základný kameň nejakej stavby z najstarších čias. So stručným nápisom si, pravda, neveľmi vedeli rady. Znel: „Palác Rimuna, sluhu boha Inzaka, príslušníka z Agarumu.“

Text pripadal expertom aj po rozlúštení ako hádanka. Tajomstvo sa odhalilo, až keď Samuel N. Kramer roku 1945 zrozumiteľne preložil veľkú básnickú skladbu o Enkim a Ninhursange, o rozlúštenie ktorej sa vedci márne usilovali od roku 1915.

Už z predchádzajúcich kapitol poznáme Tilmun ako miesto Enkiho nezbedného ľúbostného vystrájania s generáciami ním splodených bohýň plodnosti, ktoré ho stáli div nie božskosť, a tým život. Vieme aj to, že zhovievavá Ninhursanga, dojatá Enkiho utrpením, porodila osem bohov a bohýň na jeho záchranu. Posledný z týchto pomáhajúcich bohov sa stal – tak nás poúča Kramerov preklad – bohom Tilmunu. Jeho meno znie Inzak – a to isté meno odborníci na klinové písmo rozlúštili na kúsku čadiča, nájdeného Durandom v múre mešity na ostrove Bahrajn.

Tým bol podaný – ako sa zdalo – dôkaz, že Bahrajn je starý Tilmun, Inzakov ostrov. A expedícia Bibbyho a Globa mala to potvrdiť. Zaiste je ešte privčas posudzovať význam kultúry Bahrajnu a ostrovov zálivu, ako aj ich arabského zázemia, tobôž keď sa na pôde Arabského poloostrova doteraz ledva kopalo. Sotva však možno pochybovať o tom, že kultúra Perzského zálivu bola úzko spätá so sumerskou kultúrou. Spor o prvenstvo niektorej z nich je hypotetický, pokiaľ vykopávky, aspoň v oblasti zálivu, ostanú také fragmentárne, ako nateraz sú, a teda presné časové určenie nie je ešte možné.

Tak či onak, Bibbyho a Globove vykopávky už zaznamenali pozoruhodné výsledky, hoci dánska expedícia vonkoncom nebola tak dobre vybavená ako povedzme veľké bádateľské podujatia Spojených štátov amerických alebo Nemeckej spolkovej republiky v Nippure a Uruku.

Na prvý pohľad, to zbadal už Durand, sa Bahrajn rovná skôr nekropole – ríši mŕtvych – než miestu živých, ktoré by sme s plným presvedčením mohli prirovnať k raju. Ako pieskové duny rozprestierajú sa na šírych plochách kopce, pod ktorými sa skrývajú kamenné hrobky. Pre tieto pohrebiská, ktoré sa raz pripisovali Feničanom, neskôr zas Portugalcom sídliacim na ostrove v 16. storočí, získal Bahrajn fakticky povesť ostrova mŕtvych.

Pravda, Dáni našli viac ako len hroby sporné čo do ich pôvodu. Odkryli podzemné kanály – kanaty, ako sa volajú na Bahrajne –, ktoré sa kedysi napájali z prameňov skrytých palmových záhrad a slúžili na zavlažovanie ostrova. Nikto nevie, kedy kanaty vznikli a či azda majú prehistorické vzory.

Ale Bibby a Glob objavili aj podzemnú studňu, ku ktorej viedli schody, a na nich sa povaľovali štyritisícročné hlinené črepy. Tým sa bezpochyby dokázalo osídlenie Bahrajnu v sumerskej ére. Zo sutiny v studni vyhrabali dve vápencové plastiky kľačiacich zvierat dlhé asi 50 centimetrov, ktorým ktosi odrazil hlavy.

Najvýznamnejší objav tejto kampane však Glob urobil približne dva kilometre od podzemnej studne blízo dediny Barbar. Tam zazrel vyčnievať zo zdanlivej mohyly hrany dvoch mohutných vápencových balvanov. Začal kopať a čím viac napredoval, tým viac pochyboval, že odkryje hrobku. Bibby veľmi názorne opisuje posledné dejstvo tejto kampane, ktoré naostatok prinieslo istotu o tejto stavbe objavenej Globom: „Okolo kruhovitej štruktúry v strede kopca v Bahrajne sme vykolíkovali pozemok veľký 10 × 10 metrov a kopali sme do hĺbky až po kamenné dláždenie. Teraz, v apríli, sme mohli prestať v práci a prezrieť si tieto vykopávky. A pochopili sme, čo sme našli.

Z výšky tri a pol metra sme hľadeli na vnútorné nádvorie chrámu!

Nebol to chrám už známeho typu, ale zdalo sa nám, že niet pochybností o jeho charaktere. V centre sa z kruhovitej štruktúry vykľula obdĺžniková plošina, ktorá vrúbila dva kruhy. Ich určenie sa ešte neobjasnilo, ale vyzerali navlas ako podstavcové platne pre dve sochy. Po jednej strane bola vedľa nich zvislá kamenná platňa a asi tridsať centimetrov ďalej ležala druhá platňa, ktorej predošlé miesto ešte označovala malta na kamennej dlažbe. Obidve platne mali na hornom konci vyhĺbeniny a keď sme druhý kameň opäť postavili, vysvitlo, že ide o podpery krátkej lavice alebo stolice. Pred nimi stál oltár, kameň v tvare kocky so štvorcovou vyhĺbeninou na povrchu a pred ním zas jeden kameň s okrúhlou dutinou; tá viedla k otvorenej kamennej rúre, ktorá viedla nadol k diere v ohradovom múre. Pred celým týmto komplexom sa na nádvorí nachádzala štvorcová jama, ktorá bola lemovaná kamennými platňami postavenými na hrane.

Spoznali sme túto scenériu. Na mezopotámskych pečatných valčekoch sa najčastejšie zobrazuje scéna, kde boh sedí na presne takej lavici s navlas takým oltárom pred sebou, kým pred ním stoja prosebníci, nesú k oltáru obetné dary, vylievajú pred bohom obetné nápoje alebo stoja v modlitebnom postoji s rukami zopnutými na prsiach. Keby sme potrebovali ešte ďalšie potvrdenie, boli by sme ho dostali, keď sme odkryli jamu pred oltárom. Tam sme našli obetné dary, pravda, v takom neporiadku, ktorý prezrádzal, že jama bola dôkladne vyrabovaná. Pod kopami úlomkov hrncov ležali lazuritové perly, alabastrové vázy, medená figúrka vtáka a ako záverečný dôkaz malá medená soška nahého muža celkom v takom postoji prosebníka ako na pečatiach. Takéto votívne sošky sa vo veľkom počte našli v Mezopotámii, ale tam hlavne z kameňa či terakoty a vždy výlučne v chrámoch.

To všetko dávalo len jeden zmysel. A keď sme tam stáli a prizerali sa, ako sa nálezisko pomaly rozširuje, takmer sme videli obrady, ktoré sa konali na nádvorí. Prosebníci, istoiste neveľmi odchodní od našich bodrých počerných dedinčanov, ktorí sa nahí až do pása zaháňali pred nami krompáčmi a lopatami, postavili sa do radu a čakali, kým ich celebrujúci kňaz predstaví božstvu na tróne. Jeden po druhom kládli dary na oltár a liali obetný nápoj z vína, piva či mlieka (alebo dokonca krv?) do vyhĺbeniny v kameni. Muchy poletovali okolo nich, ako poletovali okolo nás, a to isté slnko im pálilo na hlavy, keď si odbavovali modlitbu – za syna a dediča, za vyliečenie chorého dieťaťa alebo za dobrú žatvu či úrodu, prípadne za dobrý rybolov. Potom sa pobrali ďalej, možno zanechávajúc, ak si to mohli dovoliť, figurínu prosebníka, ktorú opreli o múr nádvoria, aby bohu pripomínala prosbu aj po ich odchode.

Ťažko bolo fantázii predstaviť si božstvo na tróne. Asi to nebola socha, lebo trón bol v životnej veľkosti, no sotva mohol uniesť ťarchu kamennej figúry podobnej veľkosti. Možno to bola plastika z dreva potiahnutá meďou, lebo sme našli väčšie množstvá ohnutých kovaní s radmi dierok po klincoch a niekoľko sto medených klincov. Hádam sedel na tróne veľkňaz ako zástupca boha, alebo sa dokonca obetovalo neviditeľne prítomnému bohu, teda pred prázdnym trónom.

Kruhovité podstavce vedľa trónu sa takisto vymykali obrazotvornosti. Stávali tam sochy božstiev, azda boha a bohyne? Nechcel by som vzbudzovať ktovieaké očakávania; záhadu sme vôbec nerozlúštili. Počas ôsmich rokov našich vykopávok v Barbare sme neobjavili nijaké výtvarné diela znázorňujúce božstvá, uctievané v tamojšom chráme. Objavili sme iba dva záhadné kamenné fragmenty, časť ramena a časť pleca vápencovej sochy v životnej veľkosti s náznakom odevu a šperku z perlových reťazí v podobe kríža. Našlo sa to v kope odpadu, kam nahádzali sutinu zo skoršieho, menšieho chrámu, keď sa staval chrám nachádzajúci sa pred nami; a ešte aj túto kopu smetí ktosi neskôr porozrýval.

Mali sme dosť dobrú predstavu o tom, kedy bol chrám v Barbare postavený. Malý medený prosebník s veľkými okrúhlymi očami a dohola ostrihanou hlavou vyzeral celkom sumersky. Keby sme ho boli našli v Mezopotámii, boli by sme ho zaradili do časového úseku 2500 – 1800 rokov pred n. l., no ani tu nemohol pochádzať z podstatne odlišnejšieho obdobia. Okrem toho mala jedna z alabastrových váz tvar, aký sa v Mezopotámii používal v posledných storočiach tretieho tisícročia.“

Po tomto veľkolepom začiatočnom úspechu poobzerali sa Dáni aj po iných archeologicky zaujímavých miestach Perzského zálivu – a napríklad na ostrove Failaka predsunutom Kuvajtu na svoje prekvapenie našli rovnakú keramiku ako v okolí dediny Barbar na Bahrajne. Vzdialenosť obidvoch miest robí vyše 400 kilometrov. Ale z mezopotámskeho Uru je odtiaľto len 250 kilometrov.

Ďalšie miesto, čo bádatelia kultúry zálivu navštívili, bol ostrov Umn an-Nar, po slovensky Matka ohňa, ležiaci pred šejkátom Abu Dhabi, ktorý vtedy ešte nezachvátila horúčka naftovej konjunktúry. Tu vraj Arabi už pred mnohými rokmi našli figúrky zvierat a symboly plodnosti, ktoré pobožní moslimovia naskutku zničili. Na ostrove boli navŕšené mohyly a pod pieskom našiel Bibby stopy sídliska, ale nemohol ich ďalej sledovať. Archeológovia prenikli na území Abu Dhabi aj dovnútra Arabskej púšte. Všade sa vynárali archeologické otázky, ktoré zodpovedať by sa podarilo azda až v priebehu života niekoľkých pokolení.

Vrátili sa do Umn an-Naru. Ich priatelia tam zatiaľ kopali s pekným úspechom. Domy a okrúhle hroby ukázali, že aj tu žili ľudia už v štvrtom a treťom tisícročí. Ale ich keramika nepatrila k tilmunskému typu. V Umn an-Nare sa objavila iná kultúra. A Bibby sa so zreteľom na črepiny pýta, či azda nenatrafil na miesto druhej nezvestnej kultúry Dolného mora – kultúry medenej krajiny Makan. Otázka je naďalej otvorená. Lebo tu v Abu Dhabi, na hraniciach Saudskej Arábie, narazili archeológovia aj na hranice svojich možností. Saudská Arábia je veľmi neprístupná krajina a aj šejkáty na jej východnej hranici a na ostrovoch zálivu prevzali archeologické výskumy do vlastnej réžie. Zásluha na tom, že dali podnet na objavenie Tilmunu a aj ho sami uskutočnili, patrí Bibbymu a Globovi, obidvom Dánom, ktorí sa v čase vedeckých veľkopodujatí s minimálnymi prostriedkami a bagateľným vybavením pustili do výskumu raných kultúr Perzského zálivu a v dlhoročnej práci dokázali spojenie Sumeru s jeho najvýznamnejšími obchodnými partnermi.

Tajomstvo Ebly

Aké prekvapenia ešte vždy čakajú modernú archeológiu Blízkeho východu, ukazujú správy z novembra 1975. Za niekoľko rokov odkryla skupina bádateľov pod vedením Paola Matthiaeho v západnej Sýrii, 60 kilometrov južne od Aleppa, zvyšky mesta menom Ebla, medzitým identifikované ako hlavné mesto doteraz neznámeho mocného štátu tretieho tisícročia. Taliansky archeológ Sabatino Moscati označil objav svojich kolegov z rímskej univerzity za „ozajstnú revolúciu v našom poznaní antického sveta“.

Ebla nepochybne patrila k jedným z centier Prednej Ázie, ktoré boli v čulom obchodnom styku s mestami Mezopotámie. Na tisícoch popísaných tabuliek, ktoré sa objavili v lete a na jeseň roku 1975 pri vykopávkach štátneho archívu v Eble, nachádzame dvojrečové zápisy: v doteraz neznámej semitskej reči a po sumersky. Jedna skupina hlinených tabuliek, ktoré popri sumerských slovách uvádzajú aj výrazy semitskej reči, bola uznaná za najstarší slovník sveta. Uľahčia prienik do tajomstiev Ebly a hádam už skoro prispejú k rozšíreniu našich vedomostí o dejinách starovekého Východu.

Veľký nález v Eble sa podaril, keď archeológovia po dlhoročných vykopávkach zaútočili na miesto, kde uprostred kráľovskej rezidencie sa nachádzala audienčná sála vládcu. Po bokoch obrovskej otvorenej dvorany boli na drevených regáloch, ktorých zvyšky sa našli, navlas tak ako knihy v modernej knižnici poukladané na kopách hlinené tabuľky, vzťahujúce sa na správu krajiny. Našli sa zmluvy so susednými krajinami, medzinárodné obchodné dohody, zákonníky, daňové priznania občanov Ebly, kúpnopredajné zmluvy a právne nariadenia.

Popritom boli objavené aj teologické a literárne texty, medziiným, ako sa oznamuje, úplné znenie eposu o Gilgamešovi. Vedci datujú tabuľkové nálezy z Ebly do roku 2300 pred n. l. Keďže všetky dôležité texty popri krajinskej semitskej reči, akou sa hovorilo v Eble, sú naporúdzi aj v sumerčine, potvrdzuje to predpoklad, podporovaný teraz bohatým materiálom, že sumerčina bola zmluvnou a diplomatickou rečou celého Blízkeho východu. Doteraz o tom ešte chýbali akékoľvek doklady zo sýrskeho priestoru za východosýrskym mestom Mari.

Prvé náznaky historického významu Ebly čerpali archeológovia z častých zmienok mesta na tabuľkách zo sumerských archívov. Tam sa dalo aj dočítať, že akkadský kráľ Narámsin, tretí následník veľkého kráľa Sargona Akkadského, o ktorom ešte bude reč, dobyl mesto okolo roku 2250 a z väčšej časti ho zničil. Dnes, štyritisíc rokov neskoršie, vydáva nám zem svoje tajomstvá a my môžeme opätovne konštatovať obrovskú sféru sumerského vplyvu, ktorá sa rozprestierala, ako sme uviedli, od Egypta po severnú Sýriu a od pobrežia Stredozemného mora až do Indie.


Zlatý vek Sumeru

OBSAH

Ľud bez práva