POTOPA SVETA – HISTORICKÁ UDALOSŤ?

Rozruch vzbudzujúce vykopávky a čo sa z toho uzatváralo

Objavenie Noemovej archy

Nejeden veľký archeologický objav sa neurobil lopatou, lež sa zrodil v študovni múzea. Čo pre archeológa v teréne bol iba jeden kus medzi tisícmi, to sa mohlo ako celok pri presnom skúmaní rozpoznať a rozlúštiť v jeho jedinečnosti často až o celé desaťročia. Vari najsenzačnejší nález tohto druhu urobil roku 1872 George Smith, zamestnaný v Britskom múzeu ako reštaurátor klinopisných tabuliek, laik, ktorému vášnivá záľuba v asýrskych starožitnostiach otvorila cestu do múzea.

George Smith bol zamestnaním medirytec bankoviek. Pretože každú voľnú chvíľu trávil v oddelení orientálnych starožitností Britského múzea, správa o tomto prehorlivom návštevníkovi múzea sa dostala až do uší riaditeľa oddelenia. Ten si dal Smitha zavolať a ponúkol mu miesto reštaurátora, na ktoré sa Smith, privyknutý na akurátnu prácu, zdal osobitne vhodný, a to nielen pre svojho asýrskeho koníčka.

Smith mal už desaťročnú skúsenosť z práce s klinopisnými tabuľkami, keď mu jedného dňa pri odpisovaní rozbitej, už len ako fragment jestvujúcej tabuľky z asýrskeho Ninive čosi padlo do očí. Bola tam reč o akejsi lodi, ktorá pristála pri vrchu Nisir, a o holubici, čo vypustili z korábu, ale sa vrátila, lebo na okolitej vodnej pláni nikde nenašla miesto na oddych.

Smith hľadal s horúčkovitou netrpezlivosťou ďalej, preskúmal tisíce fragmentov klinopisných tabuliek a našiel úlomky, ktoré akoby boli jeho domnienku potvrdzovali. Nazdával sa totiž, že tu ide o opis rozprávania o potope sveta, ktoré poznáme z biblie. Že by sa správa z Genezy, ktorá sa nám dovtedy javila ako legenda, odrazu dala doložiť historicky? Smith bol o tom presvedčený. Ale pochopil aj to, že jestvujúce texty sú len zlomky väčšej epickej skladby, v ktorej centre stál hrdina menom Gilgameš.

 

Dňa 3. decembra 1872 predniesol Smith v londýnskej Spoločnosti pre biblickú archeológiu pred žasnúcim vedeckým poslucháčstvom referát o svojom objave. Svoj stručný vecný opis zakončil domnienkou, že sa pod rumami Ninive a iných starých miest Mezopotámie naisto vyskytujú ďalšie klinopisné tabuľky, rozlúštením ktorých by sme sa mohli ešte väčšmi priblížiť tajomstvu pôvodu biblického príbehu o potope. Že mal pravdu s touto hypotézou, mohol čoskoro sám dokázať.

Ohlas na jeho prednášku vzbudil senzáciu. Niet sa čo diviť, veď práve v devätnástom storočí sa rozpútala prudká kritika biblie. Teraz prišla tým, čo verili Slovu, pomoc z neočakávanej strany. Ale záujem siahal ďaleko za okruh tých, ktorí sa témou zaoberali z hľadiska histórie alebo teológie. O Smithových objavoch hovorila široká verejnosť celej Európy.

 

Posledné slová prednášky Georgea Smitha padli v redakčných miestnostiach londýnskeho Daily Telegraph na úrodnú pôdu. Noviny dali k dispozícii značnú sumu 1000 guineí – to bolo v tom čase asi 20 000 zlatých mariek – na ďalšie vykopávky v Ninive. George Smith, ktorému tým svitla nádej na splnenie najsmelších snov jeho života, ponuku prijal. Múzeum mu dalo polročnú dovolenku a už začiatkom roku 1873 bol na ceste do Ninive.

Ak sa dnes pozrieme na šíre rumovisko mesta Ninive, zničeného roku 606 pred n. l. médskym kráľom Kyaxarom, rumovisko rozprestierajúce sa na okraji severoirackého mesta Mosulu, iste sa nám myšlienka nájsť v sutine ďalšie fragmenty iba čiastočne známeho príbehu na hlinených tabuľkách zdá pochabá.

Ale Smith mal ešte pred príchodom na miesto viac šťastia ako vo svojej múzejnej kutici. Dňa 7. mája 1873 mohol on, ktorý bol v technike archeologických vykopávok načisto neskúsený, začať v Ninive s prácou. Už o týždeň držal v rukách úlomok tabuľky so sedemnástimi klinopisnými riadkami; pri bližšom preskúmaní vysvitlo, že ide o jeden z chýbajúcich úryvkov príbehu o potope sveta. Bolo to rozprávanie Noema, ktorý sa tu volá Utanapištim, o jeho dobrodružnej plavbe na korábe po vodách pokrývajúcich celú zem. Jediná veľká, pre zmysel rozhodujúca medzera v texte o potope sa týmto nálezom vyplnila.

Smith zatelegrafoval správu o senzačnej udalosti novinám Daily Telegraph a napriek čoraz neznesiteľnejšej letnej horúčave hneď sa chytil do ďalšej práce. Kto však opíše jeho prekvapenie, keď o niekoľko týždňov držal v rukách noviny so správou o svojom náleze a na konci sa dočítal: „Tým sa vykopávky skončili.“

Záujem novín o senzačný príbeh zhasol. Smith sa musel vrátiť do Anglicka. Ale vedecké prebádanie jeho výsledkov sa ešte len teraz začalo.

Leonard Woolley nachádza stopy potopy

Písomné nálezy Georgea Smitha priniesli síce dôkaz o starodávnosti príbehu o potope sveta a o jeho literárnom rozšírení za hranice hebrejčiny, ale potopu samu osebe nepotvrdili. Veď išlo o legendárnu hlášku z babylonských čias, ktorú prevzali a rozprávaním ďalej šírili tak Hebreji, ako aj Asýrčania. Otázka pôvodu ostávala naďalej otvorená. Na základe intenzívneho štúdia textov sa pozvoľna ukázala čoraz väčšia nepravdepodobnosť, že sa v budúcnosti nájde písomná odpoveď na túto otázku. Na to boli mezopotámske literatúry, ktoré sa v čoraz bohatšej miere dostávali do povedomia sveta, až príliš zjavne popretkávané mýtmi. Ani jeden vedec nie je schopný povedať, kde je hranica medzi fantáziou a historickou skutočnosťou.

A jednako sa už roku 1914 podarilo podať literárny dôkaz, a to v Amerike, že príbeh o potope sveta má korene v Sumeri. Arno Poebel identifikoval v nippurskej zbierke Univerzitného múzea v Pennsylvánii spodnú časť sedemstĺpcovej klinopisnej tabuľky ako sumerského predchodcu babylonských a hebrejských príbehov o potope sveta. Fragment má veľa medzier a nečitateľných miest. A predsa sa v ňom možno nedvojzmyselne dočítať o veľkej povodni, ako aj o arche a sumerskom Noemovi – istom kráľovi menom Ziusudra:

Stretli sa strašlivé búrky, koľko ich je,
A rozbesnela sa všeničiaca potopa.
Keď sedem dní a sedem nocí
Priam katovali vzduté vodstvá zem,
Mohutná archa zmietala sa vo víchrici na ozrutánskych vlnách,
Zjavil sa Utu, svetlo rozdávajúc nebu, zemi.
Tu Ziusudra poodchýlil okienko na obrovskej arche
A Utu, héros, zoslal svoje lúče do mohutnej archy.
Ziusudra, kráľ a vládca,
Pred bohom na tvár padol,
Kráľ obetoval bohu vola, na dôvažok barana dal zabiť.

Okrem tohto sumerského fragmentu o povodni, zverejneného Arnom Poebelom, sa už napriek horlivému hľadaniu nenašlo nič, čo by mohlo dajako osvetliť pôvod príbehov o potope sveta.

O to prekvapujúcejší bol objav, za ktorý znova ďakujeme priamo rýľu. Došlo k nemu na juhu Mezopotámie, tam, kde Francúz de Sarzec roku 1877 po prvý raz prišiel Sumerom na stopu. Neďaleko Tella, historického Lagaša, vykopaného de Sarzecom, ležia ďalšie sumerské pahorky rumovísk, ktoré – dnes už čiastočne dobre prebádané – na začiatku storočia ešte skrývali plno tajomstiev.

Jedným z nich je Ur, takisto známy z biblie ako Abrahámova chaldejská vlasť. Tam už roku 1854 robil vykopávky na Rawlinsonov podnet jeho anglický kolega a archeologický inšpirátor de Sarzeca, britský konzul v Basre J. E. Taylor a našiel nápisy z neskoršieho obdobia, ktoré identifikovali vtedy ešte neznáme miesto ako Ur v Chaldejsku. Napriek dostačujúcim podnetom, aby sa v skúmaní biblických stôp pokračovalo, boli vykopávky po dvoch rokoch zastavené. Nepriniesli takmer nijaké výsledky. A podobne ani vykopávky začaté na konci 19. storočia Pennsylvánskou univerzitou neviedli k pozoruhodnejšiemu úspechu. Ich výsledky sa nikdy nepublikovali.

Zložité politické pomery v Mezopotámii a svojvoľné počínanie kočovných kmeňov, ktoré sa cítili pánmi krajiny, na niekoľko desaťročí znemožnili na juhu akúkoľvek vykopávkovú činnosť. Ale keď v priebehu prvej svetovej vojny obsadili Mezopotámiu britské vojská, vykopávky sa znova rozprúdili. Vedecký pracovník Britského múzea R. Campbell Thompson, ktorý patril k štábu britskej armády v Mezopotámii, začal roku 1918 v Ure a blízkom Eridu opäť s archeologickými prácami.

V bádaní pokračovalo Britské múzeum aj po vojne pomocou expedícií, ale v čase hospodárskej recesie na začiatku dvadsiatych rokov muselo ich viac ráz pre nedostatok finančných prostriedkov prerušiť. Vtedy, roku 1922, sa Američania a Angličania rozhodli pre spoločnú akciu. Britské múzeum a Pennsylvánska univerzita, dve inštitúcie, ktoré mali skúsenosti s vykopávkami v Mezopotámii, začali pod vedením sira Leonarda Woolleyho archeologické podujatie v Ure, ktoré malo trvať dvanásť zím a priniesť najvýznamnejšie výsledky spomedzi všetkých juhomezopotámskych vykopávok. Najspektakulárnejšou udalosťou tohto výskumu bol zaiste objav a odkrytie urského kráľovského cintorína, kde sa našli jedinečné svedectvá ranosumerskej kultúry.

Ale Woolley sa ani s týmto výsledkom vykopávok neuspokojil. Chcel vedieť, čo by sa našlo v ešte starších vrstvách, pod úrovňou kráľovských cintorínov.

O tomto hĺbkovom kopaní rozpráva Woolley v knihe Ur v Chaldejsku – dvanásť rokov vykopávok v Abrahámovej vlasti: „Pod vrstvou, pod ktorou sa našli hroby, sme do podložia vykopali malú šachtu so základňou iba 1,5 × 1,5 m. Prekopali sme sa cez sutinu rozmanitého zloženia, ktoré je charakteristické pre dlho obývané miesta – miešanina rozpadnutých nepálených tehál, popola a poroztĺkaných hlinených nádob; veľmi sa ponášala na vrstvu, v ktorej boli vykopané hroby. Siahala asi do metrovej hĺbky a potom sa odrazu stratila: namiesto úlomkov a popola nachádzali sme už len čistý vodou naplavený íl. Arabský kopáč vysvetľoval, že vraj naďabil na panenskú pôdu, že sa tam už nedá nič nájsť a že by bolo lepšie kopať na inom mieste.

Zostúpil som dole pozrieť na vec a prisvedčil som mu. Ale potom som vzal nivelačný prístroj a zistil som, že tá ‚panenská pôda‘ neleží ani približne tak hlboko, ako podľa očakávania mala, lebo som predpokladal, že pôvodný Ur nebol vystavaný na vŕšku, lež na nízkej pôdnej vyvýšenine sotva prečnievajúcej nad okolitú močaristú nížinu. A keďže sa nerád zriekam svojich teórií bez nezvratného protidôkazu, zavolal som chlapa nazad a rozkázal som mu, aby kopal ďalej. Počúvol, ale skutočne iba neochotne, a naďalej vyhadzoval len a len čistú zem, ktorá neobsahovala ani najmenšiu stopu po ľudskom živote. Kopal až do hĺbky dva a pol metra, a tu sa zrazu opäť zjavilo pazúrikové náčinie a črepiny omaľovanej obeidskej keramiky. Ešte raz som zostúpil do jamy a preskúmal bočné steny a kým som dopísal svoje poznámky, bol som si načistom o význame tohto objavu. Pretože by som bol rád vedel, či by niekto iný dospel k rovnakým záverom, dal som zavolať dvoch členov svojho štábu, ukázal som im, čo som našiel, a spýtal som sa na ich názor. Nevedeli, čo si majú o tom myslieť. Náhodou šla okolo moja žena a len tak mimochodom utrúsila: ‚No, to bude, prirodzene, tá potopa!‘ A to bola tá správna odpoveď! Ale sotva bolo vari možné dokazovať potopu sveta na základe jamy s dnom veľkosti jedného štvorcového metra.“

Nasledujúcu zimu dal Woolley vykopať šachtu hlbokú 19 metrov a s obvodom 23 × 18 metrov. Tak sa získal rozsiahly pohľad do ranosumerských sídlisk, ale aj do predsumerských vrstiev obeidského obdobia, ktoré sa dalo časove určiť predovšetkým podľa keramiky a k nej patriacich vypaľovacích pecí.

V jednej z najhlbších vrstiev naďabil Woolley na kotúč z pálenej hliny, ktorý meral v priemere asi jeden meter a vďaka diere v prostriedku sa dal identifikovať ako hrnčiarsky kruh či doska. Bol to podistým najstarší dôkaz o technickom vynáleze ľudstva. V ešte hlbších vrstvách našiel Woolley ručne zhotovenú keramiku, ktorá vznikla bez hrnčiarskeho kruhu.

Naostatok sa Woolley dostal podľa očakávania a jeho vlastných slov k „čistému záplavou nanesenému bahnu“. A vecne pokračuje v opise nových výsledkov vykopávok, ktoré potvrdzovali veľkolepý objav z predchádzajúceho roku: „Na tomto mieste bola čistá bahnitá pôda približne do hĺbky tri a pol metra a okrem sotva badateľnej vrstvy tmavšieho ílu bola skrz-naskrz dokonale rovnorodá. Mikroskopická analýza dokázala, že sa usadila vplyvom jemných prúdov vody. Naplavenina pochádzala zo stredného toku Eufratu. Pod nánosom bahna ležala vrstva obsahujúca svedectvá ľudského osídlenia – rozpadnuté tehly z hliny, popol a úlomky. Mohli sme rozoznať tri po sebe nasledujúce dlážkové vrstvy. Tu bol obeidský tovar zastúpený v hojnom počte, ďalej pazúrikové náčinie, hlinené figúry a ploché štvorhranné tehly, ktoré boli čírou náhodou vypálené, a tým sa uchovali. Našli sme aj úlomky hlinenej vakovky, ktorá vypálením takisto stvrdla. Kusy boli na jednej strane hladké a ploché alebo vyklenuté navonok, na druhej strane boli v nich odtlačky trstinovej byle. Bola to vakovka stien šachorových chatrčí, bežných domov ľudí žijúcich tu pred potopou, aké sme našli už v El-Obeide. V podobných chyžiach bývajú aj dnešní arabskí obyvatelia prímorských marší.“

Istota, s akou Woolleyho žena potvrdila smelé myšlienky svojho manžela, nenašla napriek hodnoverne vyznievajúcim výsledkom veľkovykopávky jednomyseľné uznanie vedy. Hoci sám Woolley poukázal na to, že sa všade v krajine nedajú očakávať rovnaké usadeniny bahna, lebo povodeň akiste pôsobila v rozličnej sile, ako aj s rozličnou rýchlosťou, začala sa práve tu ozývať kritika archeológov. A výsledok: na základe vykopávok v iných častiach Mezopotámie, kde sa nenašli nijaké usadeniny bahna alebo aspoň naplaveniny rovnakej hrúbky, bola Woolleyho téza o historickej potope sveta odmietnutá. A hoci už predtým napísal: „Mali sme šťastie, že sme jej stopu vôbec objavili, lebo pri povodni sa všade neukladá bahno; naopak, kde je prúdenie najsilnejšie, môže dokonca vymieľať podklad. Bahno sa usadzuje tam, kde sa prúdenie pre dajakú prekážku zahatáva. Na objasnenie tejto otázky sme na rozsiahlom území vyhĺbili kopu malých jám, v ktorých sa hrúbka hlinenej vrstvy značne menila. Keď sme zaznačili výsledky meraní, vysvitlo, že hlina sa usadila na severnom svahu mestského návršia, ktoré vyčnievalo nad rovinu a lámalo silu záplavových vôd. Na rovine ležiacej východne a západne od návršia by sme podľa všetkého neboli našli nič.“

 

Keď archeológovia dnes vychádzajú z koncepcie, že v Mezopotámii boli síce mohutné záplavy, ale nie potopa, v podstate nehovoria nič iné ako sám Woolley. Ale že pri usadeninách bahna v Ure nepochybne išlo o zvyšky záplavy osobitného rozsahu, to sotva možno poprieť.

Na druhej strane zo sumerskej a babylonskej literatúry vieme, že oplýva zveličovaním a mytologicky vysvetľuje prírodné procesy. Prečo by teda jedna z veľkých povodní, aké pred vybudovaním kanálov často postihli pravekú Mezopotámiu, nemohla byť podnetom na príbeh o potope sveta? Veď pri fabulačnej záľube Sumerov je celkom prirodzené, že z viac-menej lokálnej udalosti južnej Mezopotámie urobili mýtus o zániku sveta so zázračnou záchranou ľudského rodu skrz spravodlivého človeka.


Keď človek začal písať

OBSAH

Babylonská veža a jej predchodcovia