ZNOVUOBJAVENÝ RAJ

Čo je teokratický socializmus?

Raj – ostrov?

Vzťahy medzi sumerským mýtom, mezopotámskou históriou a biblickou rajskou záhradou sú rozmanité. Tak napríklad americký sumerológ Samuel N. Kramer, ktorému vďačíme za preklad nespočítateľných klinopisných tabuliek, našiel raný opis miesta, kde niet choroby ani smrti. Je to Tilmun (Dilmun), medzičasom geograficky identifikovaný ako dnešný ostrov Bahrajn, najväčší v rovnomennom súostroví v Perzskom zálive. To miesto nám nie je neznáme, veď tu začal láskybažný Enki s Ninhursangou tú rýchlovýrobu sumerských bohýň plodnosti, ktorá sa mu bezmála stala osudnou.

Ľahký a bezbolestný pôrod iba po deväťdňovej ťarchavosti je jednou časťou rajských pomerov, ktoré vo farbistých veršoch ospevuje viacero klinopisných tabuliek nájdených v Nippure. Všetky hovoria o ostrove Tilmun ako naozaj rajskom mieste, kde „lev nezabíja“ a „vlk jahňa netrhá“. Na tomto ostrove nieto vdov, starnutie je neznáme. Lebo „ani jedna žena tam nepovie: Ja som stará“ a „žiaden muž nepovie: Ja som starý“.

Zato predstava o večnom živote akoby v tomto sumerskom raji nebola jestvovala, veď v textoch je reč o prekročení rieky mŕtvych. Ale o smútku sa nevie nič. Oplakávanie mŕtvych, aké bolo zvyčajné zrejme už v ranom období Sumeru, je na Tilmune neznáme. Ostrov sa javí ako miesto bez bôľu a žiaľu.

Ale odkiaľ pochádza predstava, že raj je ostrov? Zdá sa, že to má dve príčiny.

Ponajprv to bola možno myšlienka, že raj akiste leží za hranicami sveta ľudí, a označiť ho ako rajský by vari nebolo zišlo na myseľ ani tým nenáročným pravekým osadníkom, ktorí doputovali do Mezopotámie. Raj bol podľa ich chápania slova to druhé – to tam na onej strane! – teda dačo neznáme a nedosiahnuteľné.

Druhú príčinu môžeme čerpať z Genezy, veď aj v Prvej knihe Mojžišovej sa hovorí o štyroch „ramenách“ Pišon, Gihon, Hiddekel (Tigris) a Perát (Eufrat), na ktoré sa rozdeľovala rieka vytekajúca z edenu. Tieto rieky si vari zároveň môžeme predstaviť ako hranicu medzi rajom a svetom ťažko pracujúceho človeka. Obtekajú raj ako ostrov.

 

Tilmun, raj, pre Sumera to bola fatamorgána. Lenže svoj pôvod asi mala nie v jeho obrazotvornosti, lež skôr v okolitom svete, ktorý mal dennodenne na očiach. Tento okolitý svet bol v najranejších časoch, keď ešte nebol oživený chrámovými vŕškami a palmovými hájmi, plochý, ďalekým obzorom ohraničený disk (kotúč), ktorého okraje prechádzali do nekonečnosti púští.

Tento obraz možno ešte aj dnes nájsť v Mezopotámii, povedzme, keď sa človek vezie cez slanú step do Varky, niekdajšieho sumerského Uruku, alebo ak cestou do Eridu križujeme púšť. Vtedy môžu človeka pomýliť rovnaké dojmy, aké zaiste balamutili už najstarších obyvateľov krajiny. Sú to tie zrkadlenia vzduchu, ktoré pred očami pútnika vyčarúvajú ďaleké jazerá obklopené palmami; na ich brehoch by si človek mohol predstaviť všetky krásy raja. Túto skúsenosť často mávali svetobežní, na púšť privyknutí obyvatelia južnej Mezopotámie. Azda bola ona aj príčinou, že si naostatok viditeľný, a predsa nedosiahnuteľný raj predstavovali na ostrove.

Sumerský a biblický raj sa odlišujú v tom, že obyvateľmi Tilmunu sú bohovia, pravda, bohovia vystavení rovnakým pokušeniam ako ľudia biblie. Veď aj v Enkiho túžobnom želaní pojesť posvätné byliny stvorené bohyňou Ninhursangou možno vidieť akúsi paralelu ľudskej túžby po jablku zo stromu poznania.

Pri ťažkých životných podmienkach v južnej Mezopotámii mohla sa predstava raja spájať len s bohmi. Túžba po ňom však nepochybne ovládala aj ľudí. Veď idey rozvíjané v básnických skladbách o raji boli výplodom fantázie ich tvorcov a kňazských vykladačov. Viera ich podnecovala pripisovať bohom krajší diel života; môžbyť to bol následok múdreho náhľadu, že len obraz lepšieho sveta alebo sveta, ktorý treba zlepšiť, môže pobádať ľudí k veľkým výkonom.

Pečatný valček a jeho sporný význam

Pokusy nájsť paralely medzi sumerským a hebrejským mýtom, medzi klinopisnými textami najstarších hlinených tabuliek z Mezopotámie a bibliou sú také staré ako prvé nálezy klinového písma samy. Čo sa často z textov nedalo vyčítať, vysvetľovalo sa z obrázkov, ktoré sa hojne objavovali pri vykopávkach vo forme pečatidiel, votívnych tabuliek a reliéfov.

Čo sa týka legendy o raji, vládlo presvedčenie, že nosný dôkaz sa našiel v bohatých a obsažných zbierkach pečatidiel Britského múzea. Jedno z nich predstavuje sediacu postavu boha s vystretou pravou rukou, oproti nemu takisto sediacu ženu, za ktorou sa viditeľne vztyčuje had, akoby žene chcel čosi pošepkať. Medzi bohom a ženou stojí strom obsypaný ovocím, po ktorom žena žiadostivo vystiera ruku.

Od tejto zreteľnej obrazovej reči je blízko k predpokladu, že ide o Boha Otca, Evu, hada a strom poznania, ako sa názorne opisujú v Geneze. Ale určite by sme precenili možný súvis týchto predstáv, keby sme tento obraz nebodaj pokladali za ilustráciu predchádzajúcu textu o viac ako pol druha tisícročia. A predsa sa vnímavému pozorovateľovi znova a znova natískajú väzby a súvislosti v textoch a obrázkoch, ktoré priam provokujú k interpretáciám, ako povedzme v tomto prípade označenie „pečatný valček pokušenia“.

Podistým sa raj javil autorom Starého zákona, ktorých nepoznáme, ako čosi na spôsob najlepšieho zo všetkých svetov, o ktorom vedeli len z počutia; možno existoval aj podľa mienky neskorších autorov v ranomezopotámskom období. Anton Moortgat, jeden z najznámejších nemeckých znalcov Mezopotámie, hovorí v tejto súvislosti o „teokratickom socializme“, pravda, bez bližšieho vysvetľovania tohto pojmu.

Oproti Moortgatovej teórii raného, na náboženstvo viazaného „socializmu“ stojí hypotéza „primitívnej demokracie“ ako pôvodnej formy sumerského spoločenského zriadenia, hypotéza, ktorú zastáva americký sumerológ Thorkild Jacobsen. Ten píše: „V sumerskom mestskom štáte politickú moc malo plenárne zhromaždenie všetkých dospelých slobodných občanov.“

Pre toto tvrdenie nejestvuje dôkaz, ledaže by sme vedno s Jacobsenom chceli bez okolkov preniesť z mýtov známe valné zhromaždenia bohov na ľudské pomery. Vzniká tým protirečenie so životnými formami ranosumerskej spoločnosti, čo možno vyčítať aj zo samého Jacobsena. Veď iba zopár strán ďalej za pasážou o téze „primitívnej demokracie“ píše: „V kultúre, pre ktorú vesmír je štátom, nevyhnutne musí poslušnosť platiť ako najvyššia cnosť. Lebo štát je vybudovaný na poslušnosti, na bezvýhradnom prijatí autority. Preto nemôže udivovať, ak v Mezopotámii zisťujeme, že správny život je zároveň poslušný život. Jednotlivec stál v strede koncentrických, vždy širších a širších kruhov autoritárskych foriem, ktoré jeho slobodu konania obmedzovali.“

Zreteľne tu vystupuje protikladnosť obidvoch výpovedí. A človek si kladie otázku, ako chce Jacobsen dať do súladu svoju teóriu štátu s veľmi americky vyznievajúcou predstavou o primitívnej demokracii. V ostatných rokoch sa už prihlásilo nemálo kritikov jeho myšlienky o prademokracii. Pravda, ani Moortgatov „teokratický socializmus“ neunikol nesúhlasným názorom.

„Socializmus“ spred päťtisíc rokov

Keď si predstavíme „socialistickú“ spoločnosť v raných dejinách, nevdojak si spomenieme na marxistickú tézu o komunizme prvotnopospolnej spoločnosti. A pritom je sumerský mestský štát na hony vzdialený od toho, čo rozumieme pod socializmom dnes. „Socializmus“ Sumeru nebol ani komunizmom predhistorickej nemajetnej vrstvy, ani beztriednou spoločnosťou.

Beztriedne začiatky Sumeru sa viažu na najranejšie časy, na predhistorické obdobie. S rastom miest vznikali štáty, ktoré mali „socialistické“ črty potiaľ, že nepoznali súkromný majetok a vlastnícke právo na pôdu patrilo bohu, t. j. bolo v rukách chrámovej správy.

V takom mestskom štáte sa kňaz chápe v úlohe zástupcu boha, ktorý ako patrón mesta má k nemu a jeho obyvateľom úplne osobný vzťah. Pritom vzťahy toho, kto spravoval mesto ako kňaz a reprezentoval ho pred bohmi, k všetkým ostatným občanom neboli asi nikdy bez komplikácií.

Želanie, áno, nevyhnutnosť upevniť postavenie kňaza pravdepodobne viedli už zavčasu k vzniku kňazskej funkcionárskej vrstvy. Pritom sa sprvoti ešte zachovával všeobecný stav nemajetnosti. Ekonomicky si boli všetci občania postavení naroveň. Kňazská hodnosť mala len reprezentatívny význam. Ako dlho tento stav trval, nevieme. V čase vynájdenia písma, na prelome štvrtého a tretieho tisícročia pred n. l., patril už, ako sme to mohli vidieť z najranejších dokumentov, minulosti a upadol – o tom nás poúčajú právne listiny z tých čias – už takmer do zabudnutia.

Pravdepodobne boli kňazi prví, ktorým čisto reprezentatívne mocenské postavenie už nestačilo. Z chrámového majetku odčlenili osobitný majetok a zakrátko sa stali veľkodržiteľmi pôdy. Túto pozíciu majetných, privilegovaných mohli si v spoločnosti udržať len tak, keď si zaistili veľkú poslušnosť. No tú, čo ako pochybnou sa čoskoro mala v nejednom prípade ukázať, bolo treba vykúpiť.

Tak sa beztriedna „socialistická“ spoločnosť raného Sumeru premenila na triedny alebo lepšie povedané, stavovský štát so všetkými kladnými i zápornými sprievodnými javmi.

 

Sumerská vysoká kultúra by sa bez úsilia o súkromné vlastníctvo, bez lákavej pohnútky rastúceho bohatstva hádam nebola mohla rozvinúť v tej podobe, v akej ju poznáme. Vývoj toho, čo v Sumeri spoznávame ako predchodcu našej civilizácie – správa, obchod, súdnictvo, školstvo, kultúra bývania – by asi bol pod socialistickým znamením prebiehal inak.

Na druhej strane s honbou za majetkom a osobnou mocou sa zároveň začali aj boje a sváry, ktorých neúprosnosť a tvrdosť sa odrážajú v mnohých klinopisných dokumentoch krajne bojovného tretieho tisícročia. Ale túžba po stratenom zlatom veku, v ktorom podľa slov mýtu vládol ešte pokoj a blaho a všetko bolo v božích rukách, ostala živá.

Samuel N. Kramer preložil svedectvo o šťastnejšej, pokojnej minulosti:

Kedysi pred dávnymi časmi nebolo hadov, škorpiónov,
Nebolo hyen, veruže, levov nebolo,
Nebolo divých psiskov, vlkov nebolo,
Nebolo strachu ani desu
A človek nemal soka, rivala.

Tu sa po prvý raz vo svetovej literatúre ozýva oná neskôr vždy znova a znova vyslovovaná túžba po mieri, pokoji a poriadku. Je to večný sen ľudstva o stratenom raji.


Panteón Sumerov

OBSAH

Umenie sa začalo abstraktne