ZLATÝ VEK SUMERU

Svetový obchod pred päťtisíc rokmi

Keď človek začal rátať

Keď dnes hovoríme o tucte kureniec alebo o kope vajec, určite si pritom nespomenieme na pôvod tohto spôsobu rátania, založeného na šestke, ktorý voláme sexagezimálnou sústavou. Vynašli ju – ako toľko iných vecí, čo patria k inventáru našej civilizácie – Sumeri, ktorí ju obratne kombinovali s našou bežnou desiatkovou sústavou.

Písanie a rátanie majú rovnaký pôvod. Znak, ktorým sa fixovali veci, a číslo, ktorým sa udával ich počet, patria k sebe. To, pravda, znamená, že začiatky všetkej kultúry vyrástli z hospodárskeho myslenia. Táto veta asi nebude dobre znieť ušiam tých, čo materiálno tak radi označujú za nepriateľa všetkej kultúry. Popísané hlinené tabuľky zo Sumeru nám dokazujú opak. Mnohé z najranejších textov sú kúpno-predajné zmluvy, dodacie listy a účty.

To, čo sa v najstarších chrámových archívoch začalo ako jednoduché účtovné záznamy o stavoch dobytka, výnosoch z úrody, odpracovaných dňoch, prídele liehovej esencie a obchode s otrokmi, sa v priebehu storočí stalo rozsiahlym, všetko dôležité dokumentujúcim účtovníctvom, ktoré nám dnes poskytuje vyčerpávajúce informácie o kúpe a predaji, výmennom obchode a hospodárskych praktikách Sumerov. Stotisíce hlinených tabuliek, čo sa našli počas posledných rokov, nám dovoľujú nazrieť do hospodárskych dejín krajiny, ktorej politickú históriu poznáme dodnes iba zlomkovite a bez spoľahlivej chronológie.

Presné číselné zachytenie všetkých pracovných postupov a všetkých nahospodárených produktov od začiatku dávalo sumerským mestským kniežatám a ich spolupracovníkom veľkú prevahu v plánovaní a disponovaní. Presne sa vedelo, či zásoby obilia v skladoch vystačia na poľnú výpravu, či sú na obživu obyvateľstva známeho podľa počtu hláv potrebné nové zavlažovacie zariadenia, alebo koľko tehiel sa žiada na stavbu veľkého chrámu.

Už zavčasu sa dospelo k poznatku, že ak sa majú zachytiť hospodárske procesy v ich mnohorakých súvislostiach, nestačí len povyratúvať veci v súpisoch. Jedna tabuľka, ktorá podávala správu o množstve rýb z jedného lovu, neobsahovala ešte nijaké údaje o prípadnej strate člnov, o nevyhnutných opravách, o výpadku pracovných síl a iných veciach, ktoré zaujímali správcu rybolovu v spätosti s jeho prácou. Preto sa čoskoro začalo s akýmsi bilančným účtovníctvom, ktoré sprehľadňovalo hospodársky život vo všetkých jeho odvetviach a navyše utváralo predpoklady na už skoro sa rozvíjajúci zahraničný obchod s odľahlými oblasťami, ale aj s inými mestami Sumeru.

Hlinené tabuľky so zložitými výpočtami nám ukazujú, že Sumeri robili v hospodárskej matematike rýchle pokroky. Neuspokojili sa s nevyhnutným ako veľa iných národov včasného veku, ale dôsledne ďalej rozvíjali svoje vedomosti. Na tabuľkách, ktoré obsahujú presné údaje o vymeriavaní pozemkov, nasledovali rovnako presné údaje s geometrickými nákresmi; ich opis v klinovom písme ukazuje, ako zavčasu vnikli Sumeri do tajomstiev plošných výpočtov.

Predpokladom tohto rýchleho rozvoja vo všetkých vedných oblastiach – od spísania stavu zásob cez matematiku až po astronómiu – bolo zachovať a nepretržite odovzdávať vedomosti nasledujúcim generáciám. Tak vznikli v Sumeri skoro pred päťtisíc rokmi prvé školy ľudstva.

Čo nám rozprávajú učebnice z hliny

Tak ako začiatky písma a rátania bola aj inštitúcia na ich odovzdávanie – škola – zameraná úplne na praktické požiadavky prítomnosti. Prvé školy si musíme predstaviť v rozľahlých chrámových priestoroch, kde bol poruke aj materiál na novovynájdené možnosti zápisu – prvé hlinené tabuľky. Chrámoví pisári tam inteligentným chlapcom z hornej vrstvy odovzdávali svoje vedomosti o význame znakov i umenie, ako ich čo najšikovnejšie vrývať do mäkkých hlinených tabuliek. Ani v neskorších časoch nenachádzame náznaky toho, že do školy chodili aj dievčence. Gramotné ženy – nachádzame ich v panovníckych rodinách, ako i medzi kňažkami – dozaista získavali túto zručnosť v súkromnej výučbe.

Ako väčšina povolaní dedilo sa asi aj povolanie chrámového pisára z otca na syna, takže sprvoti pravdepodobne išlo o akési rodinné školy, pripojené k chrámom. Ale Sumeri z ambicióznej a príčinlivej vedúcej vrstvy už zavčasu dospeli k poznatku, že školská dochádzka je pre ich synov nevyhnutná. Nuž a tak sa Sumeri učili písať a rátať nielen pre chrámové účtovníctvo, ale aj pre osobnú potrebu.

Škola sa síce nachádzala ešte vždy v chráme alebo jeho blízkosti, lebo veď gramotní boli zamestnanci chrámovej správy, ale už sa neobmedzovala iba na výchovu chrámových pisárov. Prevádzka vyučovania sa týmto posunom úloh neveľmi menila. Veď úlohou chrámových pisárov bolo od samého začiatku viesť hospodárske účty, a nie výkon náboženstva. Chrámový pisár nemal s chrámom a jeho bohmi viac spoločného ako správca kláštorného vinohradníckeho hospodárstva s cirkvou.

Škola v Sumeri bola odprvoti miestom odbornej výchovy. Ak môžeme veriť najstarším nájdeným učebniciam vo forme obojstranne – učiteľom i žiakom – popísaných hlinených tabuliek, v sumerskej chrámovej škole nejestvoval predmet náboženstvo, ako ani predmety dejepis alebo literatúra. Všetko, čo s tým súviselo, sa celé stáročia tradovalo iba ústne. Na príčine nie je azda znevažovanie alebo nízke hodnotenie náboženstva či básnictva, lež skôr neprestajná platnosť týchto vecí, ktoré podľa sumerského názoru nevyžadovali zaznačenie. Zapisovalo sa nie to, čo sa beztak vedelo, ale to, čomu hrozilo zabudnutie.

Najstaršie sumerské hlinené tabuľky boli vlastne „lístočkami na podporu pamäti“, a nie dokladmi. Aj nespočetné, medzičasom rozlúštené školské tabuľky mali charakter zápisníka. Obsahujú rady znakov a číslic, ktoré podpisoval učiteľ a odčarbával žiak, ktorého rastúcu krasopisnú zručnosť možno dobre sledovať od tabuľky k tabuľke.

Škola bola, ako to ukazuje zoznam s uvedením povolania otcov žiakov z obdobia okolo roku 2000 pred n. l., výsadou privilegovaných. Písať, čítať a rátať sa učil, kto to podľa svojho spoločenského postavenia a budúceho povolania potreboval. Okrem toho bola školská dochádzka drahá. Učitelia žili zo školného, ktoré prichodilo platiť v striebre a naturáliách. Keďže sa časť z týchto platieb odvádzala chrámu, boli príjmy učiteľov veľmi nízke.

Poznáme neprikrášlené rozprávanie istého sumerského učiteľa o jednom vyučovacom dni a o jeho skúsenostiach s nepozorným žiakom. Najprv opisuje skúšanie žiaka a záujem otca o prospech svojej ratolesti. Ale potom má žiak priam „čierny“ deň. Príde neskoro a učiteľ ho pokarhá pre lenivosť, nepozornosť a táranie hlúpostí. Vyučujúci je s chlapcovými výkonmi taký nespokojný, že ho naostatok poriadne vytne. Tu sa ukazuje, že sumerská škola bola ozajstným nápravným ústavom pruského štýlu.

Po týchto nepríjemných príhodách žiak vážne tŕpne, že učiteľ mu nebude naklonený, a povie otcovi, aby ho pozval na obed a aby ho pri tej príležitosti obdaroval. Otec súhlasí so synovým návrhom. Žiak učiteľa ponížene privíta a zavedie na čestné miesto v dome. Po bohatej hostine daruje mu otec kajúcneho syna nové rúcho a drahocenný prsteň. Ako tak často v sumerských textoch končí sa učiteľovo rozprávanie výhľadom do budúcnosti: „Mládenec, keďže dbáš na moje slová a nepúšťaš ich jedným uchom dnu a druhým von, želám ti, aby si sa vyšvihol na najvyšší vrchol pisárskeho umenia, aby si ho bezozvyšku zvládol. Kiež si svojim bratom vodcom a svojim druhom hlavou a kiež si prvým spomedzi žiakov! Školské povinnosti si zvládol dobre, stal si sa vzdelaným človekom.“

Tento úryvok textu ukazuje účinok darov na učiteľa, hoci o tom nehovorí. Jemnou výrečnosťou láme hrot trápnosti jednoznačného podplácania.

 

Zodpovedá sumerskej mentalite, že z odbornej školy raného veku postupne vznikla univerzita. Na rozdiel od všetkých známych vysokých škôl starých kultúr sumerská univerzita nie je cirkevnou, ale svetskou ustanovizňou. Má už podobný pedagogický a výskumný program ako moderné vysoké školy. Vďaka činnosti schopných znalcov písma vyvinulo sa tu sumerské písmo zo svojich piktografických začiatkov na ohybný nástroj klinového písma, ktoré sa mohlo použiť aj na písanie literárnych, teologických a vedeckých diel.

Ako sa vyvíjalo písmo od svojich praktických začiatkov do čoraz diferencovanejších foriem, aby sa napokon zjednodušilo na slabičné písmo, tak sa rozširovali a sprostredkúvali aj vedomosti podľa narastajúcich potrieb verejného života v Mezopotámii. Pritom rozširovanie vedomostí a pokusy písomne ich zachytiť kráčali ruka v ruke, a to už zavčasu, keď sa vynašla taká forma písma, v ktorej sa dali jednoznačne vyjadriť aj zložité deje a javy. Pravdaže, aj teraz ešte boli v popredí konkrétne vedy, ako geografia, botanika, zoológia, mineralógia, architektúra s ich matematickými pomocnými vedami. Ústrednou vedou bola a ostala reč a písmo – v narastajúcej miere dopĺňané teológiou a literatúrou.

Vedecká a praktická výchova sa neoddeľovali. Ale žiaci sa po základnom štúdiu, ktoré zahrnovalo najmä písanie a rátanie, mohli rozhodnúť pre životnú dráhu znalca písma, učiteľa, zavše už aj vedca, alebo pre vysoké postavenie vo vojsku, pri vedení dvora, v politike, chrámovej správe, umení, diplomacii či ekonómii.

Krajina bez surovín

Úspechy Sumerov ako zakladateľov najstaršej vysokej kultúry na zemi nie sú len ovocím ich múdrosti a usilovnosti. Prvým podnetom pravdepodobne bola chudobnosť krajiny. Mezopotámia nemala nijaké suroviny. Chýbali nielen rudy, drevo a drahé kamene, ešte aj stavebný kameň bol tu vzácnosťou. Nie div, že sa tunajší obyvatelia už zavčasu usilovali stať sa majiteľmi surovín, ktoré síce vedeli spracovať, ale ktoré vo vlastnej krajine nemali.

Tento nedostatok surovín bol na prvom mieste príčinou, ktorá rozhýbala sumerský obchod a už čoskoro ho rozšírila na svetový obchod. Pritom potreby dovozu prevyšovali možnosti vývozu. Sumerská ponuka sa obmedzovala na obilie, datle, sezamový olej, jatočný dobytok, kožušiny, vlnu a vlnené výrobky. Takmer ani jeden z týchto druhov tovaru nebol vhodný na ďalekú dopravu. Našli odberateľov v severných horských krajoch, ako aj v neúrodných púšťových oblastiach juhozápadu. Po vlne, látkach a odevoch bol dopyt až v Sýrii a na pobreží Stredozemného mora.

Ibaže veľký obchod robili Sumeri nie s vlastnými produktmi, lež s vysokohodnotnými výrobkami zušľachťujúceho priemyslu, ktorý sa začal rozvíjať už veľmi zavčasu. Na to bol potrebný rozsiahly dovoz. Najväčší podiel malo drevo, ktoré sa používalo na stavebné ciele, ale aj na výrobu nábytku, nádob, obkladacích panelov, intarzií, remeselníckeho náradia a hudobných nástrojov. Cédrové kmene prichádzali po namáhavom prevoze po suchej zemi ako drevo plavené plťami po Eufrate z Libanonu a Antilibanonu, cyprusy z Arménskej vysočiny, buxusové a ebenové drevo z ďalekej Núbie.

Rovnako významné ako drevo boli pre sumerských remeselníkov kovy, ktoré v Mezopotámii načisto chýbali, a predsa sa tu už koncom štvrtého tisícročia dokázateľne spracúvali. Meď prichádzala z Elamu a Malej Ázie, striebro z Taurusu. Zlato, ktoré podľa našich vedomostí vedeli spracovávať najumeleckejším spôsobom už v čase urskej dynastie, sa muselo dopravovať z Egypta, Malej Ázie a Indie.

 

S dopytom po kovoch rástla aj potreba drahých kameňov, ktoré sa používali ako šperky a na drahocenné intarzie. Popri karneole, beryle, jaspise a tyrkyse tešil sa u Sumerov veľkej obľube tuhomodrý, zlatobodkovaný lazurit. Karavány somárov často s vyše dvesto zvieratami, ktoré za deň neprešli viac ako 25 kilometrov, privážali drahocenný kameň do Mezopotámie po ďalekých cestách z Pamíru a východného Afganistanu.

Hádam práve podobnosť štruktúry tohto kameňa s tmavomodrou, sťaby zlatom posiatou hviezdnatou oblohou nad Eufratom a Tigrisom urobila z lazuritu akýsi posvätný kameň Sumerov, s ktorým sa stretávame v každom kráľovskom a kňazskom šperku, ako aj na drahých hrobových doplnkoch a na cenných hudobných nástrojoch. Ešte aj osobitne dôležité pečatné valčeky, najmä kráľovské, boli vyrezané z tohto obľúbeného polodrahokamu.

Nevieme, kedy a ako sa Sumeri zoznámili s lazuritom. Možno ho poznali zo svojej pravlasti a ich prvé obchodné karavány používali dôverne známe cesty vedúce späť do oblasti Pamíru a Hindukušu. Ale to sú len dohady. Zato celkom iste smerovali obchodné karavány so somármi a mulicami do týchto vzdialených oblastí už okolo roku 3000 pred n. l. Cesty, ktoré používali, boli asi skúpo vyznačené kamennými značkami. V regiónoch ohrozovaných kočovnými kmeňmi boli už hádam aj vojenské stanice. No aj tak prinášali také obchodné podujatia veľké riziko pre všetkých účastníkov. Riziko išlo na ťarchu kráľa alebo chrámovej správy. Zisk obchodníkov, ktorí zväčša cestovali v službách mestských kniežat, bol istotne nemalý, ak uvážime dĺžku takej obchodnej cesty a s tým spojené ohrozenie života a zdravia.

Cesty cez ozrutný ázijský kontinent od pobrežia Stredozemného mora a egyptských dŕžav na Sinajskom polostrove až do Indie a môžbyť ešte ďalej do Číny jestvovali už v sumerskej epoche ako predchodcovia neskorších „hodvábnych“ ciest. Národy a kmene pozdĺž týchto ciest žili z obchodu so Sumermi a s Elamitmi alebo aj z vysokých ciel, ktoré odvádzali prechádzajúce karavány. Bojovní kočovníci, zákerní lupiči a zbojníci poznali tieto obchodné cesty a ustavične ich prepadávali. Na ochranu proti nim sa podľa všetkého cestovalo vo veľkých vojensky zaistených konvojoch a časom sa vybudovala aj reťaz pevností. Ale nebezpečenstvo trvalo a pravdepodobne sa badateľne zmenšilo, až keď na dôležitých uzlových bodoch, ale aj v osobitne exponovaných oblastiach vznikli kolónie väčších miest či aspoň spriatelené osady, s ktorými sumerské mestské štáty udržiavali diplomatické spojenie.

Také miesta sa stali opevnenými prekladiskami tovaru, kde bolo možné dostať všetko, čo mestá a dvory Sumeru potrebovali. Obchod potom neviedli už mestá samy, ale medzinárodné obchodné spoločnosti, ktoré na dôležitých dopravných križovatkách, najmä v prístavoch Perzského zálivu, napríklad na spomínanom ostrove Tilmun, mali svoje skladiská tovaru. Veď námorný obchod zatiaľ získal rovnaký význam ako karavánový obchod, ktorý najmä vo vojne bol príliš neistý, než aby sa dalo iba naň spoľahnúť.

Morská cesta do Indie

Na morskej ceste na východ sa v sumerských nápisoch z polovice tretieho tisícročia spomínajú tri tovarové prekladiská: ponajprv už spomínaný Tilmun identický s dnešným Bahrajnom, ďalej Magan alebo Makkan, ktorý podľa dohadov väčšiny bádateľov ležal na pobreží Ománu, a konečne veľmi ďaleká Meluhha, ktorú asi treba hľadať na pobreží Belučistánu alebo v ústí Indusu (Sindhu). Možno je identická aj s Cambayskou zátokou alebo s ruinami mesta Lothal, ležiaceho na rieke Sabarmati, kde sa našli zvyšky prístavného zariadenia z včasného obdobia.

Na jednom z Bahrajnských ostrovov a iných ostrovoch Perzského zálivu začali dánski archeológovia s výskumom tamojšej včasnej kultúry. Vyhodnotenie ich vykopávok akiste poskytne aj presnejší obraz o rozsiahlom námornom obchode tretieho tisícročia. To by bolo obzvlášť významné pre ďalšie výskumy vzťahov medzi Mezopotámiou a mestami induskej kultúry, akými boli Harappa a Mohendžodáro, o ktorých vieme ešte vždy veľmi málo, aby sme mohli podať záväzné závery o pôvode a kultúrnych vzťahoch tejto ranej kultúry.

Je isté, že už pred polovicou tretieho tisícročia prevažná časť diaľkového obchodu s oblasťami na východe, ako aj s Afrikou sa uskutočňovala po mori. Na jednej tabuľke z Uru čítame príkaz zamestnancovi Nannovho chrámu, aby poslal loďou do Maganu vlnu, odevy, olej a kože a vymenil ich tam za meď. Základom tohto významného obchodu bola presne určená medzinárodne platná cenová sústava. Neskôr sa uznávanou obchodnou menou celej oblasti medzi Stredozemným morom a Indusom stalo striebro. Dve vývojové tendencie charakterizujú sumerský obchod v druhej polovici tretieho tisícročia. Zdá sa, že šikovní kupci v tom období preberali medzinárodný obchod stále viac do svojich rúk. Priame diaľkové kontakty sumerských miest sa stávajú zriedkavejšími. Vývozcovia a priekupníci majú teraz svoje pevné sídlo v Tilmune, kam prichádza tovar zo všetkých kútov sveta a odkiaľ sumerské produkty odchádzajú. Lode z Tilmunu pristávajú až pri urskom chrámovom móle, kde vykladajú meď v prútoch s hmotnosťou až do štyroch talentov – to je asi metrický cent –, striebro, zlato, drahé kamene, perly, slonovú kosť, ako aj vzácne druhy dreva a bylín používaných ako koreniny.

Tilmun sa medzičasom stal aj prekladiskom obľúbeného lazuritu, ktorý sem dovážajú lode – podobne ako karneol a slonovinu – z ďalekých pobreží Východu. Zriedkavé, cenné suroviny v tom čase zaberajú v sumerskom obchode čoraz väčší priestor. Veď aj je to práve výroba prepychového tovaru, čo rýchlo zveľaďuje bohatstvo Sumeru.

Z celého sveta sa hrnú objednávky na šperky, práce zo slonoviny, ako aj pečatné valčeky, líčidlá, voňavky a kadidlá. Takto v sumerských mestách vzniká – a to je druhá vývojová tendencia tých čias – jemný luxusný priemysel, ktorého výrobky si cenili rovnako na dvore egyptských faraónov, ako aj horná vrstva mladých miest údolia Indusu.

Obchod s Egyptom

Hojne diskutovanou témou je vplyv sumerskej vysokej kultúry na Egypt. Aj tu majú obchodné styky rozhodujúci význam, ak sa má zodpovedať otázka kontaktov medzi Mezopotámiou a údolím Nílu. Pravdepodobne jestvovali také vzťahy už v predhistorickom období. O ich druhu a rozsahu sa však asi nikdy nedozvieme nič bližšie, lebo rozhodujúce mestá Sais a Buto nemožno vykopať pre náplavy Nílu v delte. Iné miesta, ktoré podľa mena nepoznáme, ako napríklad „mesto jazier“ alebo „mesto býka“, sa nedajú lokalizovať. Vôbec nevieme, aké bolo obyvateľstvo týchto miest a akou rečou hovorilo. Ale pre teóriu podmanenia Egypta mezopotámskymi kmeňmi, možno aj Sumermi, v ranom, preddejinnom období, ako sa zavše predpokladalo, chýbajú akékoľvek oporné body.

Ale kultúrne vzťahy medzi Mezopotámiou a Egyptom sú dokázateľné už na konci štvrtého tisícročia. Jestvujú nálezy z preddynastického obdobia Negadeho II., ktoré dovoľujú usudzovať na lodné obchodné styky medzi ázijským pobrežím a nílskou deltou. Či možno tamojšie bohyne, ktoré sa vyskytujú už zavčasu a podobne sa uctievali v zvieracej podobe, spájať s ázijskými bohyňami matkami, je neisté, no zato sú očividné úzke vzťahy medzi Dumuzim a egyptským kultom Usíreho (Osirida). Usíre je mladý udatný pastier, ktorého divé zvery roztrhajú na franforce. Jeho sestra Éset (Izis) ho hľadá a oplakáva. Slzami ho zázračne znovu vzkriesi k životu. Na jeho hrobe vyklíčia rastliny. Tu sa núka paralela s kráľovskými nasledovníkmi Dumuziho v Mezopotámii, vyslobodenými z ich hrobných krýpt. Grécka Adonidova záhradka sa v tejto súvislosti stáva neskorým symbolom prastarého kultu plodnosti, ktorý bol zrejme známy v celom Oriente. Azda tu má pôvod aj náš zvyk vysádzať kvety a rastliny na hroboch v rytme ročných období.

Ťažko rozhodnúť, nakoľko má egyptská výklenková architektúra včasnej éry korene v sumerských vplyvoch. Sumerológovia, napríklad Kramer, ich pokladajú za dokázané, zato veľa egyptológov sa stavia za svojbytný vývoj. No keď človek stojí pred priečelím hrobiek prvej egyptskej dynastie v Sakkáre alebo pred zvyškami Chasechemuiovho hrobového múru v Abydose, nevdojak mu to pripomenie mohutné sumerské palácové stavby v Kiši.

 

V neskoršom období sa oveľa zreteľnejšie prejavujú rozdiely medzi egyptskou a mezopotámskou kultúrou než prípadné spoločenské znaky. Tie sa obmedzujú na vplyvy, ktoré prostredníctvom obchodu prenikli do Egypta a ovplyvňovali kultúru krajiny.

Základom týchto obchodných vzťahov bola už zavčasu rozvinutá pobrežná plavba lodí. Pravda, novšie výskumy vyvracajú myšlienku, že sumerské lode boli asi vzorom pre egyptské plavidlá, takže zdanlivá závislosť najvčasnejšej egyptskej kultúry od Mezopotámie sa stáva pri zvažovaní takýchto jednotlivých faktov čoraz nepravdepodobnejšou. Ostávajú iba ojedinelé nálezy pečatných valčekov so sumerskými motívmi. Ako exportný artikel aj ako egyptská napodobenia, sú jasným nepriamym dôkazom mezopotámskeho vplyvu v Egypte, ibaže na takom poli, ktoré jednoznačne určoval obchod. Pečatné valčeky boli celé storočia mezopotámskym zdrojom devíz číslo jeden.

Sporná slonovina

Zástancovia domnienky, že medzi Egyptom a Mezopotámiou jestvovali úzke kultúrne styky so silnou sumerskou prevahou, sa ako korunného svedka dovolávajú včasnosumerskej práce zo slonovej kosti opatrovanej v Louvri, ktorá údajne pochádza z egyptského Džebel-el-Araku. Ide o 9,3 centimetra dlhú rukoväť noža s jemnou rezbárskou prácou. Na jednej strane v dvoch radoch nad sebou sú zobrazení muži v pohybe. Pod nimi možno napriek niekoľkým skokom v materiáli zreteľne rozpoznať tvary lodí. Druhá strana ukazuje v pestrom slede divú zver a zvieratá žijúce v stáde, poniektoré z nich vzpriamené ako na sumerských pečatidlách. Ale sumerský pôvod obzvlášť zreteľne prezrádza muž v kabáte rozstrihnutom na boku s bradou a kráľovskou čiapočkou, ktorý na každom boku krotí nahým ramenom leva.

Táto práca pochádza z obchodu s umeleckými dielami. Údaj o jeho pôvode poskytol egyptský kupec. Veda o ňom doteraz ani veľmi nezapochybovala. No nedávno vyjadril egyptológ Wolfgang Helck značné pochybnosti a ako sa zdá, oprávnené. Helck upozorňuje, že na predmete chýbajú niektoré typické znaky súvekého zobrazovania, alebo svojvoľným vysvetlením dostali iný význam. Namiesto dvojitých vetvičiek inak bežných na obrazoch lodí alebo Inanniných zväzkov tŕstia nastúpili býčie rohy. Nezvyčajné je aj presahovanie kyjaka, ktorým sa zaháňa jeden z mužov, do hornej časti obrazu, ako aj ďalšie rozvíjanie scény „Poľovník so psom“ na druhej strane rukoväte, čo inak nevidieť ani na jednej sumerskej práci zo slonovej kosti. Helck uzatvára slovami: „Toto všetko vzbudzuje vo mne pochybnosť o pravosti kusu, čím však odpadá jeden hlavný doklad silného sumerského vplyvu v Egypte a zároveň doklad vojenského vpádu.“

Sumeri pri rieke Indus

Vzťahy Sumerov k oveľa vzdialenejšiemu údoliu Indusu nie sú o nič menej problematické a sporné ako vzťahy k dobre prebádanému Egyptu. Veď o induskej kultúre, ktorú archeologicky objavili až roku 1921 a ktorá sa dnes podľa jedného z jej hlavných sídlisk volá harappskou kultúrou, sa vie ešte veľmi málo, aby to umožňovalo podrobné závery o jej pôvode, vplyvoch a vzťahoch. Tu môžeme postaviť len viac alebo menej odvážne hypotézy, ktoré sa opierajú o jednotlivé nálezy. Vykopávky v ostatných desaťročiach trochu rozjasnili temno zahaľujúce tajomstvo kultúry prekvitajúcej okolo roku 2000 pred n. l. na území rozprestierajúcom sa na 1,25 milióna štvorcových kilometrov medzi východnými úbočiami Belučistanskej vysočiny a Cambayským zálivom. Ale napriek početným pokusom neboli sme dosiaľ schopní ani rozlúštiť písmo od rieky Indus, ani povedať čo-to o pôvode a rasovej príslušnosti ľudu, ktorý ho vynašiel.

Jedna jediná pravá písmová paralela, na ktorú upozornil Wilhelm von Hevesy, azda ešte väčšmi zamotáva záhadu induského písma. Ukazuje príbuznosť s jediným písmom, ktoré bolo objavené v oblasti inak bezpísmových kultúr v Tichom oceáne – písmom Veľkonočného ostrova. Pravda, medzi dokumentmi obidvoch písem ležia tisícročia. Pri dokladoch písma Veľkonočného ostrova, ktoré poznáme, ide o znaky vyrezané do veslových lopatiek európskeho pôvodu. Sotva mohli vzniknúť pred rokom 1722, keď Veľkonočný ostrov objavil Holanďan Roggeveen. Časový rozdiel od zániku induského písma robí teda 3500 rokov, zemepisná vzdialenosť obidvoch nálezísk zodpovedá polovici zemského polomeru.

To sme už bližšie k myšlienke, že idea písma, vyžarujúc z Mezopotámie, prenikla aj do údolia Indusu a tam našla špecifické vyjadrenie vyhovujúce predstavám tamojších ľudí. Aj veľa iného v harappskej kultúre poukazuje na to, že sa inšpirovala z Mezopotámie. Stavby Harappy a Mohendžodára, akoby na rysovacej doske vyprojektované architektmi, až po situovanie poslednej ulice sú bez vzoru práve tak málo mysliteľné ako zrejme kňazské predstavenstvá, ktoré týmto mestám vtláčali svoju prísne politickú pečať.

V protiklade k sumerským mestám, ktoré zrejme rástli, ako prišlo, máme tu, pri Induse do činenia s plánovanými osadami, ktoré však svojou formou ukazujú veľa mezopotámskych vplyvov. Ibaže mestá harappskej kultúry, ktoré vznikali podľa najnovších časových určení asi od roku 2500, sú podstatne modernejšie než sumerské mestá oných čias. Vodovody a kúpeľné zariadenia svedčia o vysokej úrovni komfortu. Zdá sa, že tu si viac cenili technickú dokonalosť než kultúrnu zjemnenosť. Aj umelecké diela harappskej kultúry prezrádzajú toto úsilie vysokovyvinutej civilizácie o štandard. To obzvlášť zreteľne prezrádza naturalistické podanie zvierat na pečatiach, na ktorých sa stále ešte nachádzajú aj záhadné znaky harappskej kultúry. Také pečatidlá sa našli v sumerských mestách, najmä v Ure, kde sa navidomoči rozvinul obchod Sumeru s Indiou. Azda to boli osobné pečatidlá obchodných zástupcov oných miest pri Induse, s ktorými zaiste celé tisícročia trvali nezvyčajne intenzívne obchodné styky.

Čosi vyše osemdesiat miest a osád harappskej kultúry predstavovalo pre Sumer nie zanedbateľného obchodného partnera, tobôž keď z bohatého indického zázemia sa kryla veľká mezopotámska spotreba kovov, drahých kameňov, slonovej kosti a vzácnych bylín.

Sotva možno pochybovať o tom, že z tehiel postavené 4 metre vysoké, 35 metrov široké a 215 metrov dlhé prístavisko v Lothale nad riekou Sabarmati, ktorá ústi do Cambayského zálivu, slúžilo na prvom mieste obchodu s Mezopotámiou. Prístaviská takých rozmerov dovoľujú robiť závery o živom zámorskom obchode medzi Indickým oceánom, Perzským zálivom a Červeným morom, ktorý svojím rozsahom a objemom bol mimoriadny.


Prvý svet

OBSAH

Poklady v piesku