ĽUD BEZ PRÁVA

Zákonník kráľa Urukaginu

Kňazi zvrhnú kráľa

Vraciame sa do Lagaša. Pri úvahách o ďalšej histórii Sumeru musíme mať pred očami obsah dvoch posledných kapitol: šírku a intenzitu sumerských kultúrnych vplyvov v celej Prednej Ázii a ešte ďalej, ako aj preniknutie sumerského obchodu do všetkých častí vtedy známeho sveta, ktorého stredobodom sa Sumeri cítili. Ak sa v biblii hovorí o Židoch ako o vyvolenom národe, nie je táto myšlienka nijakým výrazom hebrejskej nadradenosti. Židia prevzali vedomie osobitnosti ako toľko iných vecí, o ktorých sa dočítame v Starom zákone, od toho národa, ktorý obdivovali a zo sídelných oblastí ktorého kedysi – spomeňme si na Abraháma z Uru – sami prišli.

Okolo polovice tretieho tisícročia, keď hospodárska moc Sumerov čoraz väčšmi rástla, ovládol pocit vyvolenosti podistým nielen kráľov, ale aj kňazov mocných miest. Stále zreteľnejšie sa prejavuje sprvoti tajné, čoskoro aj otvorené súperenie medzi panovníkmi, ktorí sa ešte vždy nazývali zástupcami mestského boha, hoci s tým spojené náboženské povinnosti v plnom rozsahu neplnili, a veľkňazmi, ktorí tieto povinnosti vykonávali, no zase nemali pôvodne z nich odvodenú moc.

Tento vývoj pozorujeme najmä v Lagaši, kde kráľ Entemena musí strpieť, aby na významných listinách vedľa jeho mena figurovalo aj meno veľkňaza mestského boha Ningirsua.

Ako sa zdá, počas regentstva Entemenovho syna zosilnel tento zo začiatku čisto formálny výraz rastúcej moci kňazov natoľko, že sa stal ustavičnou hrozbou pre panovnícky dom a jeho privilégiá. Nakoniec viedol mocenský boj kňazov k zosadeniu kráľa. Jeden z veľkňazov nastúpil najprv ako zástupca na jeho miesto. Jeho nástupca mohol už dosadiť na kráľovský trón svojho syna.

Tým podľa všetkého vznikla prvá kňazská dynastia v Lagaši. Ale syn jej zakladateľa Lugalanda, ktorý nazýval sám seba lagašským ensim, ostal jej jediným predstaviteľom. Ak sa jeho predchodcovia okrem uchopenia moci usilovali obnoviť kňazskú autoritu a zničiť kráľovskú samovládu, Lugalanda na tieto ciele dávno zabudol. Dbal iba o svoje výhody, pričom ho zo všetkých síl podporovala jeho žena Baranamtarra, ctibažná dcéra veľkostatkára. Z nápisov vyplýva, že Lugalanda si protiprávne v krátkom čase prisvojil súkromný pozemkový majetok v rozlohe 650 jutár. Ďalších 250 jutár patrilo jeho obchodne zdatnej žene, o ktorej sa navyše môžeme dočítať, že svoje kráľovské postavenie zneužila na výnosné súkromné obchody s adabskou kráľovnou.

Ak sa kňazi za Entemenových čias cítili pritlačení k stene a videli, že sa ich moc oslabuje, za Lugalandu neboli na tom o nič lepšie. Iba veľkňazi sa zúčastňovali na Lugalandových zištných machináciách, vplyvom ktorých politická a hospodárska morálka v Sumeri dosiahla svoju najnižšiu úroveň. Kráľ pestoval politiku obľúbencov s jediným cieľom – rozmnožiť vlastné bohatstvo. Právna neistota v krajine už sotva mohla rásť, lebo každý sa horlivo usiloval vo sfére svojho vplyvu a moci napodobniť kráľa. Ešte aj kňazi sa dali po tejto ceste, keď videli, kam Lugalandova politika vedie. Ba šikovnou manipuláciou vedeli sa sami zapojiť do vykorisťovania a útlaku obyvateľstva, ktoré pestoval kráľ a jeho dvor vrátane veľkňazov.

Bieda drobných ľudí

O pomeroch, ktoré v tom istom čase vládli v ostatných mestách Sumeru, vieme málo, ale môžeme predpokladať, že sa neveľmi odlišovali od pomerov v Lagaši. V neľútostnom zápase medzi kráľovskou autoritou a kňazstvom išlo napokon všade o nadvládu a hospodársku moc. Obrancov práva a ľudskosti by sme boli v tých časoch v Mezopotámii asi sotva našli. Boli by padli za obeť zúrivému mocenskému boju.

Všetky informácie, ktoré sú poruke z deväťročného obdobia Lugalandovej vlády, sú svedectvami bezprávia. Pomery, ktoré už raz za čias kráľa Eannatuma viedli k prvej inflácii v dejinách ľudstva a k zbedačeniu más, sa vyskytli znova, ďalej sa zostrovali a vyvolali všade v krajine hlasné ponosy. Z národa prvej vysokej kultúry sa za niekoľko pokolení stal národ bez práva. Nikto už neveril, ako sa dozvedáme zo súvekých textov, že sa situácia zlepší. A tak sa každý usiloval, aby vytĺkol čo najviac a mal to v suchu. Vyberač zdvojnásobil alebo strojnásobil už i tak veľmi vysoké dane a čo prevyšovalo, to si vopchal do vlastného vrecka. Statkár nútil svojho chudobnejšieho suseda, aby mu predal za smiešnu cenu ešte aj poslednú škvarku zeme. Ak sused nejavil ochotu pristúpiť na požiadavky mocnejšieho, vedel ho ten prinútiť „oficiálnymi“ opatreniami. Úplatok naklonil každého kňaza alebo dvorného úradníka k súčinnosti. Nijaký chrámový majetok nebol istý pred chamtivosťou kňazov a kto ešte niečo mal, musel to dobre skrývať. Dokonca ani na dobrých priateľov sa už nedalo spoľahnúť, lebo každý sa upriamil len na to, aby odvrátil od seba to najhoršie. Pastieri zabíjali statok zo svojich stád a tvrdili, že ho roztrhala divá zver alebo ukradli zlodeji. Šafár majera sa neodvažoval predstúpiť s takou novinou pred pána. Nuž naviedol pastierov, aby za nepatrnú odmenu ukradli dobytok z cudzích čried. Takto sa mali pán a sluha obapolne v hrsti. Vydieraniu boli otvorené dvere i vráta a nikde nebolo sudcu, a ak sa aj našiel, zvrtol pravotu v prospech boháča, kým slabšieho, bezbranného odsúdil.

Spravodlivý v planých časoch

V tých časoch bezuzdnej krivdy a neodpykaných zločinov sa prihodilo čosi nepredstaviteľné. Lugalanda bol zvrhnutý a na lagašský trón nastúpil nový vladár: Urukagina. Dejepisné knihy ho označujú za uzurpátora, ale mnohí ho volajú aj reformátorom. Či sa v tvŕdzi sám vyšvihol ako záchranca, alebo ho ensim urobili kňazi, ktorí sa už nemohli prizerať Lugalandovmu vyčíňaniu, nevieme. No už jeho prvé vyhlásenia ukazujú, že bol zástancom spravodlivosti. Vo svojom povestnom dekréte o znovunastolení práva v Lagaši sa odvoláva na Ningirsua, mestského boha, ako na svojho príkazcu. Najprv opisuje nešváry, ktoré našiel v krajine:

„Statok bohov sa používal na zavlažovanie polí prepožičiavaných ensimu, dobré poľnosti boli lénom, miestom potechy ensiho. Kňaz z hocktorého miesta stiahol v záhrade matky malého človeka konáre stromov a obral ovocie. Keď mŕtveho kládli do hrobu, bral kňaz pre seba sedem urien piva ako svoj nápoj, 420 chlebov a 120 síl zbožia, jedny šaty, jedného mladého capa a posteľ.“

Potom nasledujú Urukaginove reformy, ktoré môžeme pokladať za najstarší tradovaný zákonník sveta. Označujú sa ako Ningirsuova vôľa:

„Keď Ningirsu, Enlilov bojovník, Urukaginovi prepožičal lagašské kráľovstvo, znovunastolil staré ustanovenia. Odstránil dozorcov nad peňažnými poplatkami za bielu ovcu, jahňa. Zrušil dozorcov nad daňami, ktoré kňazi prinášali do paláca. V hraniciach Ningirsuovho územia nebolo už dozorcov. Keď mŕtveho kládli do hrobu, vzal si kňaz tri urny piva ako svoj nápoj, 80 chlebov ako svoj pokrm, jednu posteľ a mladého capa. Kňaz z nijakého miesta už nevtrhol do záhrady matky malého človeka. Keď sa poddanému kráľa vykotil dobrý somár a jeho predák mu povedal: ‚Chcem ho od teba kúpiť!‘ má mu, ak je s kúpou uzrozumený, povedať: ‚Zaplať mi, koľko sa mi vidí primerané.‘ Tak rozkázal konať a takto oslobodil ľudí z Lagaša od suchoty, krádeže a vraždy. Nastolil slobodu. Na sirote a vdove mocný už nepáchal krivdy. Urukagina uzavrel túto zmluvu s Ningirsuom.“

To ukazuje, že bohovia sa ešte vždy tešili úcte a vážnosti ľudu.

Ani kňazstvo nemohlo jednoducho obísť bez povšimnutia takéto obratne formulované nariadenie. A zázrak, v ktorý sa nikto z ľudu neodvážil dúfať, sa stal skutkom. Neprávom nadobudnuté pozemky sa museli vrátiť. Obnovilo sa panstvo chrámov nad pôdou. Chrámová správa sa starala o spravodlivé rozdeľovanie potravín. Urukaginovi úradníci prísne dozerali, aby nikto nebol oklamaný. Tovar dostal zas pevné ceny. Nikto sa nesmel obohacovať na dovoze. Zdalo sa, akoby zlatý vek Sumeru, ktorý doteraz jestvoval iba pre hornú vrstvu, svitol – aspoň v Lagaši – pre všetkých. Urukagina bol kráľom z ľudu. To mu načas dopomohlo k úspechu. Ale iba načas. Vonku striehol nepriateľ na slabú chvíľu. V Umme sa dostal k moci muž, ktorý bol pravým opakom pokojamilovného, spravodlivosť brániaceho Urukaginu: Lugalzagesi. Ním sa začína nová kapitola sumerských dejín.


Poklady v piesku

OBSAH

Sen o sumerskej ríši a jej koniec