ZÁNIK A NESMRTEĽNOSŤ

Sumerské dozvuky až do prítomnosti

Išbierrovo sprisahanie

Tretia urská ríša za vlády štyroch prvých kráľov Urnammua, Šulgiho, Amarsuenu a Šúsina asi pripadala Mezopotámcom zvyknutým na utrpenie ako neskoré uskutočnenie ich prastarého sna o raji. Mier a právna istota boli medzi Eufratom a Tigrisom čímsi takým zriedkavým, že ich storočné trvanie sa rovnalo zázraku.

Keď na trón nastúpil Ibbisin, posledný panovník tretej urskej dynastie, dal sa korunovať na troch najvýznamnejších miestach svojej krajiny: v Ure, Uruku a Nippure. Či tým chcel dokumentovať vo svojej osobe jednotu ríše, alebo magicky pôsobiť proti tušenej pohrome, nevieme.

Zato však poznáme dokumenty, ktoré ukazujú, že v čase Ibbisinovho nástupu na trón sa už moc v krajine nesústreďovala výlučne v rukách kráľa.

Môžeme sa dočítať o veľkovezírovi – to je titul guvernéra z obdobia vlády Šulgiho –, ktorý vo svojej osobe zlučoval veľa významných funkcií a zodpovedal za ochranu východného krídla ríše. Z jeho mena Urdunanna možno usudzovať, že jeho rodina bola bezprostredne zviazaná s mestským bohom Uru. Už jeho otec a starý otec boli veľkovezírmi, a teda môžeme predpokladať, že tento úrad sa medzičasom stal dedičným.

Poznáme nápis, ktorý uvádza Urdunannu ako hlavného veliteľa krajiny medzi Erbilom v dnešných kurských vrchoch a prístavmi Perzského zálivu. Tým nepochybne mal hlavné bojové sily Uru pod svojím velením. Lebo tie museli ostať napriek pribúdajúcim vpádom od západu sústredené proti ohrozeniu z vrchov a z Elamu na východe.

So zreteľom na rozdeľovanie úradov, za ktoré sa urskí králi inak stavali priam programovo, vzbudzuje nahromadenie funkcií v rukách tohto jedného človeka – Urdunannu – údiv. Či to vyvieralo z osobitnej dôvery kráľov, alebo to bola mocenská pozícia, ktorá vzišla z vlastného plnomocenstva alebo sa utvorila sama od seba, to zo súvekých dokumentov nevyplýva. Otvorenou ostáva aj otázka, do akej miery treba Urdunannovi pripísať zodpovednosť za stratu zvrchovanosti nad Elamom v štvrtom roku Ibbisinovho panovania.

Ale jedno možno jasne spoznať: osobná moc kráľa sa už nedá porovnať s mocou Urnammua a Šulgiho. Vysoká šľachta sa naučila popri kráľovi samostatne rozhodovať a konať, najmä keď mal povinnosti ďaleko od hlavného mesta. To platí nielen o Urdunannovi, o ktorého postavení nemáme prehľad, ale aj o urskom „silnom mužovi“ na západe, o generálovi Išbierrovi, ktorý ako miestodržiteľ sídlil v Mari. Poznáme jeho korešpondenciu s kráľom. Vysvetľuje nám prvé dejstvo zániku Uru III.

Už od Šulgiho čias mali Sumeri v západnej provincii svojej ríše nemalé ťažkosti. Boli to Amurriti, ktorí sa tisli do Sumeru zo sýrskych stepí, kočovníci, ktorí znova a znova podnikali vpády do krajiny, odháňali stáda a pustošili obilné polia. Šulgi dal proti týmto votrelcom postaviť asi 63 kilometrov dlhý múr a jeho vnuk Šúsin ho predĺžil na 280 kilometrov.

Tento dlhý, pred čínskym múrom vybudovaný „západný val“ nemohol natrvalo zadržať krajne pohyblivých Amurritov. Jeden zo Šúsinových dôstojníkov, ktorý velil pri múre, podal kráľovi toto hlásenie: „Nepriateľ zhromaždil všetky svoje sily na boj – ale moje sily sú nepatrné! Nemôžem múr proti nemu posilniť a chrániť mestá pred ním.“ Napriek tomuto volaniu o pomoc nepriateľ sprvu neprenikol hlboko na sumerské územie, ostalo pri porušovaní hraníc. Na vážne ohrozenie bezpečnosti ríše vzrástlo toto nebezpečenstvo, ak možno veriť Išbierrovým listom, až za Ibbisinovej vlády.

Pravda, podľa neskoršieho správania sa vojvodcu Išbierru možno sa skôr domnievať, že značne zveličoval, aby tak primäl kráľa posilniť západné hraničné pozície. Išbierra hlásil nepriateľské prielomy pri múre, požadoval oddiely na pomoc a vymáhal od kráľa ďalekosiahle plnomocenstvá, aby mohol účinne čeliť Amurritom. V skutočnosti Išbierrovi pri týchto požiadavkách už zrejme išlo viac o vybudovanie vlastnej mocenskej pozície než o bezpečnosť krajiny.

Šikovne formulovanými posolstvami získal si za priateľov ensiov okolitých miest a veliteľov vojenských táborov. Niekoľkí, ktorých zasvätil do svojich plánov na získanie kráľovskej moci, sa stali jeho komplicmi. Keď kráľovi nič netušiaci dôverníci zbadali, že ich oklamal, bolo už príliš neskoro.

Pod zámienkou hroziacich nebezpečenstiev žiadal Išbierra kráľa, aby ho ustanovil za miestodržiteľa Isinu, severozápadného kľúčového bodu ríše. Ibbisin, ktorý v tom čase ešte neprehliadol Išbierrovu hru, privolil, tobôž keď sám mal ťažké starosti v Ure.

Lebo tam bol predo dvermi hladomor. Išbierra síce uskladnil v Isine zásoby obilia, údajne mu však chýbali dopravné prostriedky, aby ich dal previezť do Uru. Požadoval 600 nákladných lodí, ktoré v Ure neboli k dispozícii. Keď ho kráľ vyzval, aby sa sám postaral o dopravu obilia do Uru – to bola jeho povinnosť ako miestodržiteľa –, použil túto kráľovu „požadovačnosť“ za podnet a zámienku, aby sa vyhlásil za vládcu Isinu. Podarilo sa mu pretiahnuť na svoju stranu okrem dôstojníkov, ktorí s ním paktovali, aj veľa ensiov, tobôž keď najdôležitejšie miesta na severe a západe krajiny obsadil svojimi priateľmi, takže ešte aj kráľovi verným úradníkom a dôstojníkom v tejto oblasti neostala iná voľba.

Išbierrovým sprisahaním bola teraz ríša rozdelená na dve časti. Ibbisinovi ostal Ur a jeho bližšie okolie, kde sa usiloval udržať dovtedajší poriadok. Darilo sa mu to takmer štrnásť rokov, najmä keď Išbierra neprejavoval najmenšiu chuť postaviť ľahkomyseľne na jednu kartu všetko, čo dosiahol. Vojenská moc Uru iste bola v tom čase ešte dosť silná, aby odrazila útoky zo severu.

Koniec za pomoci Elamu

Ale rozpad ríše, zánik jej storočnej jednoty prilákali na scénu iného odvekého nepriateľa Sumeru: Elamitov. Tí v dvadsiatom štvrtom roku Ibbisinovho panovania zasadili Uru rozhodujúci úder, ktorý súčasne znamenal koniec poslednej sumerskej dynastie.

Ibbisina priviedli ako zajatca do Elamu. Jeho mesto Ur bolo do základov zničené. V ruinách bola ponechaná posádka, ktorú o sedem rokov neskôr vyhnal odtiaľ Išbierra; ten sa teraz ako isinský kráľ vyšvihol na pána celej Mezopotámie – zakladateľa isinskej semitskej dynastie, z ktorej o sto rokov neskôr prejde moc na Babylon. Ale to je už iná kapitola.

Ibbisinom sa Sumer končí. Bolo to okolo roku 2000. Sumerský básnik zachytil náladu, ktorá sa zmocnila ľudí v okolí zničeného Uru. Z jeho veršov vanie poznanie definitívneho konca. Ešte raz, naposledy, sa spomína Enlilovo osudné pôsobenie. Bôľne, so žiaľom v srdci, horekuje básnik, že bohovia odňali Sumerom svoju priazeň. Verše pripomínajú nemeckú barokovú lyriku z čias tridsaťročnej vojny:

Zlý víchor, orkán, zadul, rozbesnel sa,
By časy preinačil, zákon zotrel, zrušil,
Sumeru starý, dobrý poriadok povalil,
Preč sú časy dobrých vládcov.
Hľa, v rozvalinách ležia mestá vlasti
A pusto zíva ohrada i košiar.
Kde tučný statok za plotom sa podel,
Kde ovce sú, čo tu sa bahnievali?
V kanáloch voda na blen zhorkla, ako blen strpkla
A riedka tráva kryje zbožia hon;
Aj step už len bodliaky zarodí.
A matka dietky už viac netuľká,
Na žienku nežne nezavolá muž,
Na hruď si milý milú neprimkne.
Na lone deti nepohojdá mať,
Aj pestúnkine uspávanky stíchli.
Na cudzom mieste teraz sídli kráľ,
Kde nájdu ľudia spravodlivý ortieľ?
Do cudzej zeme vláda prešla, ta,
Kde človek, chrbát ohnúc, pozerá.
Súd bohov zrušil zákon, poriadok,
Keď An sa s hnevom pozrel na svoj kraj,
Na nepriateľov Enlil uprel vľúdny zrak.
Ba Nintu vlastné dielo odvrhla,
Aj Enki zmenil riek a tokov beh:
Tak An a Enlil sudbu určili.
Vyhnali ľudí z vlastnej otčiny
A hnali preč, kde nepriateľ má zem.
Na smiech večer boli Subarejcom,
Z východu Elam potupne im klial.
Sumeru kráľ sa s palácom rozlúčil,
Do zeme Elam tašiel Ibbisin,
V ďaleké ďahy k anšanskej hranici,
A bol jak vták, čo hniezdo zbúrali mu,
Jak vyhnanec, čo vlasť už neuzrie.
Aj brehy Eufratu a Tigrisu spustli,
Len mrcha zelina tam vyrastá,
Nik netrúfa si vykročiť ta na cesty,
V úzkostiach čupí v meste plnom ruín,
Kde iba smrť a bieda prebýva.
A motyka spí, prieloh bujný je,
A pastier ovce nevyháňa von,
Je prázdny košiar, v ktorom statok stával,
Nik mlieko, maslo odtiaľ nenosí,
Veď ovca zabudla už jahňa mať.
Je mŕtva zver, čo v stepi skákala,
Veď kde by mohla hlavu skloniť, kde!
Aj rybník vychytaný, vôkol tŕstie.
Sú rozdupané pestované hriadky,
Strom ovocný už vädne, záhrad skvost.
Tak An a Enlil sudbu určili.
Anovo slovo, kto ho prevráti,
A ktože zmení vôľu Enlila?
Ó, Sumer, kraj, kde každý v strachu zúfa:
Tašiel kráľ, jeho ľud sa v slzách topí.

Sumerské dedičstvo

Po zničení Uru, oplakávanom vo viacerých básnických skladbách, napísaných v sumerskej reči, ktoré sa nám dochovali, nebolo už miesta, kde by sa sumerské dedičstvo bolo ďalej pestovalo. Iba sumerský jazyk, ktorý bol rozšírený až po Eblu v severnej Sýrii a ešte ďalej v krajinách a na ostrovoch Perzského zálivu, udržiaval sa ako reč učencov a básnikov ďalej. Žil ešte jedno tisícročie ako latinčina Rimanov až do našich čias.

Ale svedectvá sumerskej kultúry – písmo, matematika, staviteľstvo, právo, školstvo, náboženský poriadok – uvoľnilo sa od mena Sumerov, osamostatnilo sa a pretrvalo veky ako to, čo dnes nazývame civilizáciou, pričom sa to už ani jedinou myšlienkou nedáva do súvisu s oným svetom irackých púští medzi Eufratom a Tigrisom, v ktorom sa po prvý raz vymyslela a sformulovala väčšina toho, na čo sme dnes ako Európania takí hrdí.

Je to, či už sme ochotní uznať to ako pravdu, alebo nie, dedičstvo Orientu, najstaršej Mezopotámie, dedičstvo po Sumeroch, ktorých sme ešte len pred sto rokmi znovuobjavili a o ktorých ešte vždy tak málo vieme. Tých Sumerov, ktorých väčšina ľudí, čo dnes s týmto dedičstvom šikovne narába, ešte stále pozná najviac ak po mene – ak ich vôbec pozná.


Sumerská renesancia

OBSAH

Literatúra