ZROD MESTA

Civilizácia sa začala v Mezopotámii

Mýtickí králi Sumeru

„Keď nebeské kráľovstvo prišlo na zem, rozvilo sa v Eridu,“ stojí na začiatku najstaršieho zoznamu sumerských kráľov, napísaného klinovým písmom na konci tretieho ticícročia pred n. l. Uvádza mená oných mýtických kráľov „spred potopy“, ktorých panovanie sa potvrdzuje v trvaní dvadsaťtisíc až štyridsaťtisíc rokov – akéhosi večného života, ako to v trochu skromnejšom rozsahu vieme z biblie o Adamovi a jeho potomkoch.

Prvými kráľmi Eridu boli, ako o tom hovoria klinopisné texty, Alulim a Alalgar. Plní úžasu i skepsy čítame, že vraj jeden vládol 28 800, druhý 36 000 rokov. Ale to nebolo napísané ani z vystatovačnosti ani nevedomej naivnosti, skôr to vyjadruje myšlienku trvania. Tu sa spája predstava večnosti – akoby všetko od začiatku ľudstva bolo bývalo tak ako teraz – so zmyslom pre čas a chronológiu, zdôvodneným vynálezom písma a narábaním s číslami.

Sled pokolení v Starom zákone ukazuje tým istým smerom. Človek chce vniesť do svojho života poriadok a k tomu patrí aj písomné zachytávanie minulosti. To sa sprvoti nedeje vo forme písania histórie, lež vo forme súpisu kráľov a rodov. Nachádzame ich na sumerských tabuľkách popísaných klinovým písmom, ako aj v najranejších biblických textoch. Potopa sveta, oná legendárna pohroma, tvorí v obidvoch prípadoch cezúru, rozhodujúci predel, keď sa aj pre čas zápisu ukazuje ako nič diferencia tisíc rokov.

Pred potopou vládne mýtus. Je možné zladiť ho s faktmi vykopávok. Má svoje vlastné zákony aj svoj vlastný čas. Na odhalenie jeho tajomstva by sme museli nazrieť do myslenia pravekého ľudstva. To sa nám však asi nikdy nepodarí, takže sme odkázaní iba na dohady a špekulácie. Odkrytiu pravdy stojí v ceste najmä náš intelekt ovládaný kauzálnym myslením.

Tajomstvá v piesku

Eridu – toto meno stelesňuje mýtus, a predsa ho možno doložiť aj archeologicky. Keď toto miesto navštívime, nájdeme púšťou obklopený pieskový vŕšok, ktorý neprezrádza nič o mýte ani o veľkej minulosti.

Abu Šahrajn, ako sa dnes Eridu volá, je neobývané, ba neobývateľné miesto uprostred jednostaj sa presýpajúcich pieskových dún, ktorého centrum – niekdajší chrámový pahorok v Eridu – má na vrchole ako jediný znak ľudskej existencie tyč pomaľovanú irackými štátnymi farbami, červenou-bielou-čiernou.

Na tejto pieskovej pláni, ktorá je v ustavičnom pohybe, nájdeme roztrúsené hlinené tehly s klinopisnými pečiatkami. Sú jediným náznakom toho, že tu kedysi boli usadení ľudia, že tu kedysi kypel život. Po najstarších stavbách z obeidských čias nevidieť ani najmenšiu stopu.

Silný, ostrý vietor čerí nekonečné pieskové more, čo prikrýva staré miesta, ktoré archeológovia iba dočasne uvoľnili a ktoré po náhlivých vykopávkach piesok ihneď znova zavial ako v uplynulých tisícročiach.

Lebo pominuteľné ako kultúry Mezopotámie, teda Medziriečia, sú aj pokusy archeológov znova ich vyniesť na svetlo. Enlil, boh vetra, ešte aj dnes dokazuje, že je silnejší. Miesto, na ktorom sa podľa sumerského mýtu začali dejiny, je už dávno miestom bez histórie, bez tvaru, priestorom, kde prestal všetok ľudský život, kde čas prešiel do večnosti.

Iba ťažko si možno predstaviť, že tu kedysi boli vlniace sa obilné polia a datľovníkové háje, ktoré sa zrkadlili vo vode kanálov a jazier, že lode plávali až po eridskú akropolu, ozdobenú skvostnými chrámovými stavbami, a v uliciach mesta panoval čulý život. Kam oko dovidí, rozprestiera sa púšť bez najmenšieho náznaku vegetácie. Voľakedajšie hranice mesta Eridu možno rozpoznať podľa plochých vyvýšenín v púšti – zvyškov mestskej hradby z neskorosumerského obdobia –, ktoré sú poznačené bielym pásikom vyzrážanej soli. Na niekoľkých miestach sa dá vytušiť niekdajší priebeh kanálov a úplne v diaľke možno objaviť ako drobnú bodku Nannov zikkurat, reštaurovanú centrálnu svätyňu v Ure, ktorú vykopal anglický archeológ sir Leonard Woolley v dvadsiatych rokoch tohto storočia. Odtiaľ dostalo Eridu koncom tretieho tisícročia pred n. l. ešte raz oživujúce podnety po tom, čo bolo v najranejšej epoche centrom jedného z najvýznamnejších sumerských kultov – kultu sladkej vody – a sídlom hlavnej svätyne boha vody Enkiho.

Symboly tohto boha stretávame ešte dnes v nespočetných úlomkoch sladkovodných mušlí, ktoré sú roztrúsené po celom okolí Eridu – zároveň ako dôkaz v súčasnosti už len ťažko pochopiteľnej skutočnosti, že táto pustatina bola kedysi úrodným, na vodu bohatým krajom, a že Eridu bolo kvitnúcim strediskom najranejšej kultúry.

Od rokov 1946 a 1949 robili tu vykopávky za najťažších podmienok irackí archeológovia. Pri každej novej akcii vykopávok museli svoje pieskom načisto zaviate prístrešie znova uvoľniť lopatami. Ich práca bola neprestajným zápasom s púšťou a vetrom. Ale čo odhalili z devätnástich vrstiev vykopávok, potvrdzuje ústredné kultové postavenie Eridu už v predsumerskom období.

V druhej najstaršej vrstve, priamo pod skladom najranejšej čokoládovo maľovanej keramiky s abstraktnými vzormi, vynorili sa z udupanej hliny postavené základné múry štvorcovej stavby, ktorá nepochybne slúžila kultovým cieľom. Malý, iba deväť štvorcových metrov merajúci priestor v prostriedku dovoľuje rozpoznať obetisko. Pri vonkajšej stene ležia dva múrové kruhy s poldruhametrovým priemerom, ktoré sa sprvoti označovali ako pece na vypaľovanie keramiky.

No ak vyjdeme z predpokladu, že stavitelia tejto pravekej svätyne prišli zo severu, núka sa iné vysvetlenie. Úľovité okrúhle stavby nazvané tholos sa dajú dokázať aj v chaláfskej kultúre severu. Podľa všetkého, ako možno usudzovať podľa nálezov ženských terakot z ich okolia, išlo tu o kultové miesto bohyne materstva a plodnosti. S rovnakým určením ich asi postavili Obeidčania aj tu na juhu. Toto vysvetlenie sa ponúka preto, že hlavný štvorcový chrám v Eridu sa štruktúrou ponáša na najstarší chrám nájdený v Tepe Gaure v severnej Mezopotámii, v okolí ktorého sa taktiež objavili stopy kruhovitých stavieb.

Ak ďalej uvážime, že v neskorších storočiach – v sumerskej epoche – vystupujú bohovia takmer vždy v páre, ba že ľúbostný zväzok medzi bohom a bohyňou je často hlavnou zložkou mýtu a jedným z najvýznamnejších prvkov kultových akcií, nemusela by myšlienka, že tu už vidíme kultové a obetné miesto pre boha sídlenia a bohyňu plodnosti, byť celkom mylná.

 

Nielen v najstarších, ale aj v neskorších vrstvách Eridu sa vynárajú kruhovité stavby v dvojici po bokoch štvoruholníkových chrámových múrov. Ak si ich predstavíme úľovite ako tholosy na severe, je naporúdzi myšlienka koreniaca v ranom sumerskom svete obrazov, že tu ide o znázornenie ženských pŕs ako zdroja plodnosti. Hlinený múr, vlastne val, čo obkľučuje obetisko, by bolo treba – ako zraku zabraňujúci, tajomstvo chrániaci prvok – pripísať mužskému božskému ochrancovi mesta a kňazovi, ktorý ho zastupuje ako pán a bojovník. Tu poznávame ochraňujúci, zachovávajúci, plodnosť sľubujúci význam najstarších kultových stredísk Mezopotámie. Zároveň sú tieto miesta zárodkami sídlisk. A obyčaj, že chrámy boha a bohyne stoja blízo seba, ako sa s tým neskôr stretneme v sumerskom Uruku, by mala podľa toho tu svoj pôvod.

Stvorenie človeka

S Eridu spätý neskorší sumerský mýtus ani čo by to potvrdzoval. V jeho stredobode nestojí nikto menší než Enki, „pán krajiny“, sťa boh múdrosti a veštby, správca tajomných Me, oných „sto božských síl“, ktoré zaistili jeho mestu Eridu rozhodujúce mocenské postavenie medzi všetkými ostatnými sumerskými mestami. Enkiho význam ako boha zeme – označuje sa aj ako „pán toho, čo je dolu“ – pramení v neposlednom rade v tom, že aj on sa ako Jahve, boh biblie, rozhodol zaľudniť zem.

Podľa sumerského ústneho podania spočíval Enki v hlbokom spánku, kým ostatní bohovia stenali pod ťarchou svojich nebeských povinností. Tu sa Nammu, Enkiho matka, obráti o radu na syna, ktorému ledva prebudenému svitla v hlave spásna myšlienka. Poradí Nammu, ktorá je nielen jeho matkou, ale aj priamo pramatkou-bohyňou – veď „porodila nebo a zem“ – vymiesiť z hliny nad Abzu (to je životodarná, život udržujúca sladká voda pod zemou) živé bytosti, ktoré by pomáhali bohom pri práci.

Tak podľa sumerského mýtu vznikajú ľudia ako obraz boha z vlhkomäkkej pôdy Mezopotámie. Bohyňa Nammu ich vyformuje z hrudy hliny. Pri tomto stvoriteľskom čine vystupuje osem bohýň ako pôrodné babice. Najmocnejšia spomedzi nich, bohyňa matka Ninmah, sa cíti odstrčená a urazená vo svojej cti, ona sama chce dokázať svoje stvoriteľské schopnosti. Ale zaslepená hnevom urobí to neblahým spôsobom. Keďže sa osobne nemôže stretnúť s Nammu a Enkim, dokáže „pánovi zeme“ a jeho všemohúcej matke, že hoci ich výtvory už nemôže zničiť, môže ich aspoň poznačiť škvrnou. Zo zvyšku hliny vymiesi tvorov postihnutých telesnými chybami a pohlavnými anomáliami, ktoré majú znivočiť krásu ľudského sveta. Tu sa vyhnanie z raja odohráva nie z viny človeka, lež zo svojvôle bohyne. A nie práca sa stáva kliatbou, ale nezavinené telesné utrpenie. Podľa sumerských bájí Ninmah teda prináša do sveta ľudí mrzkosť a neduhy. Lenže Enki zdvihne rukavicu hodenú bohyňou. Začlení kaliky a neplodných do svojho svetového poriadku a ako odlesk svojej predstavy dokonalého človeka stvorí Umu’ula, pekného starca, ako symbol zavŕšenia ľudského života v šťastí a harmónii v kontraste so zmrzačeným ľudským svetom, o ktorý sa usilovala Ninmah.

Nammu ako vlastnej stvoriteľke človeka pripadá teraz ťažká úloha aj určovať ľudský osud. Má, tak to chcú bohovia, čo najspravodlivejšie rozdeľovať šance ľudí, ktoré sa Ninmahiným zločinom stali nerovnakými.

Nie div, že v človeku sa zrodí túžba vyskúmať budúcnosť, čiže nazrieť bohyni Nammu do karát. Kto však bol povolanejší splniť toto pochopiteľné želanie ľudí ako Enki! Veď v postavení syna Nammu a inšpirátora stvorenia človeka bol tým bohom, ktorý stál v nejednom ohľade ľudskému rodu najbližšie.

Podľa svojho chápania božského a ľudského života ukáže sa Enki prístupným túžbam človečenstva, pokiaľ ide o predpovedanie ich osudu, lebo tým vyjadrenú dôveru pokladá súčasne za akýsi prírastok svojej božskej moci. Pravda, nedá nič na bezohľadnú otvorenosť, lebo to by rušivo vplývalo tak na jeho božské postavenie, ako aj na správanie ľudí poznajúcich svoj budúci osud.

Preto vymyslí zložitú sústavu veštieb a proroctiev, ktorá je vo svojej nepriehľadnosti a mnohoznačnosti nadovšetko dokonalým obrazom božskej rafinovanosti. Vťahuje človeka do systému závislosti, ktorý k viere v bohov pridáva hojnosť povier – strach z nepriaznivých predzvestí, zo zlých tušení, z neblahých snov, nevhodných hodín a dní –, povier, ktoré na rozdiel od dávno zaniknutej viery v bohov pretrvávajú až do našich čias.

Hoci si dnes nikto na Sumerov nespomenie, keď mu cez cestu prebehne čierna mačka alebo keď vstane ľavou nohou, siaha táto asociácia predsa len späť až k ich bohovi veštieb.

Enki a bohyne

Enki ostáva v priebehu sumerských a babylonských dejín aj inak zaviazaný ľuďom mnohorakým spôsobom, najmä v ich slabostiach. Pritom nepreukáže vždy príslovečnú múdrosť, vďaka ktorej sa stal bohom veštieb.

Jeho slabosťou sú ženy s ich materským poslaním, ktoré ho nikdy neomrzelo vyskúšať.

Enki je matkám naklonený nielen skrz svoju rodnú matku Nammu. Aj jeho najstaršia milá medzi bohyňami Ninhursanga, ktorá vystupuje pod mnohými menami (ako Nirsikil, Nintu, Damgalnunna), sa ráta k bohyniam matkám. Enki si vydobyje jej priazeň vskutku božským zázrakom. Nechá z horských studní tiecť sladkú vodu. Tým sa stal darcom života a ako taký sa veľmi úspešne zúčastňuje aj v budúcnosti na vystrájaní bohýň.

Spáva s Ninhursangou, ktorá mu už po deväťdňovej ťarchavosti porodí sťa obrázok krásnu bohyňu Ninmu. Očarený jej krásou, Enki si ju vezme a po deväťdňovej ťarchavosti svojej dcéry milenky sa opäť stáva starým otcom. Aj toto dieťa je dcéra – Ninkurra –, ktorej božské pôsobisko je určené jej príchodom na svet a pôvodom. Zaraďuje sa ako stará matka a matka do zástupu veľkých sumerských bohýň plodnosti a už onedlho má príležitosť podať dôkaz o svojej osobnej súcosti, keď aj ona v útlom veku podľahne ľúbostnému zaliečaniu Enkiho a po deviatich dňoch mu daruje ďalšiu dcéru Uttu.

Tá sa však rozhodne urobiť prietrž vystrájaniu plodivého Enkiho a zriekne sa tradičného ženského povolania rodiny – nestane sa ani bohyňou matkou ani bohyňou plodnosti, lež sa venuje praktickejšej činnosti bohyne práčstva a tkáčstva. To Enkiho škrie, lebo jeho pravnučka Uttu je osobitne krásne dieťa. Preto húta, ako by ju mohol odviesť od jej povinností a ako by si ju naklonil. Lenže Uttu vystríha jej prastará mať, a tak nevyslyší Enkiho, čo ako sa jej zalieča. Preto prefíkaný boh, dôstojný predok olympského Dia, sa uchýli k starej, vždy znova osvedčenej ľsti. Preoblečie sa za záhradníka a pomocou lákavého ovocia získa prístup do domu Uttu. Či ich spojeniu predchádzalo znásilnenie, alebo či sa uskutočnilo v obrátenom zmysle Goetheho verša podľa motta „Aj ťahal ju, aj klesla ta“, nemožno zo sumerských textov vyrozumieť. Zato sa však dozvedáme, že Enkimu prišlo milovanie s oklamanou pravnučkou draho. O to sa postarali tajné čary asi rovnako žiarlivej, ako aj rodinnej cti pamätlivej Ninhursangy.

Tak, či onak, vďaka sile jej božstva tentoraz sa nepočne deväťdňové dieťa. Naopak. Z Enkiho semena vyklíči osem tajuplných rastlín. Keď sa Enki dozvie o týchto plodoch svojho semena, pošle svojho pomocníka Isnima, aby ich odtrhol, no vidia sa mu také vábivé, že ich poje. Ninhursanga, zhrozená nad týmto zločinným počinom, opustí Enkiho. Bohovia sú vydesení zmiznutím najvyššej bohyne plodnosti, lebo veď bez jej prítomnosti by musel zaniknúť všetok život na nebi i na zemi. Tu sa na zhromaždení bohov chvastúnsky ponúkne líška, že za vysokú odmenu privedie bohyňu späť. Prešibanému zvieraťu sa skutočne podarí obmäkčiť rozhnevanú bohyňu a priviesť ju nazad do spoločnosti bohov. Ninhursanga nájde Enkiho chradnúceho, obratého o stvoriteľskú silu, otráveného požitými rastlinami a postihnutého ôsmimi ťažkými pliagami. Vyzerá to tak, že poriadok a ďalšie jestvovanie sveta sú ohrozené. Nuž zdesená bohyňa matka, uvedomujúc si nanovo svoje povinnosti, mu porodí na vyliečenie každého jeho neduhu jedno božstvo. Tak vzniknú bohovia zeme a rastlinstva, ktorí nielen Enkimu vrátia zdravie, ale aj krajine prinesú požehnanie a plodnosť.

Kdekoľvek nám prichodí hľadať pôvod tohto mýtu spätého v sumerskej epoche s krajinou menom Tilmun (aj Dilmun), jeho súvislosť s obeidskými kultmi plodnosti, doloženými nálezmi sošiek, je nepopierateľná. Veď nepochybne možno vychádzať z toho, že po príchode Sumerov do južnej Mezopotámie splynuli domáce a cudzie prvky vo všetkých oblastiach života, ako aj na náboženskom poli – a že teda sumerská kultúra predstavuje symbiózu sumerského, obeidského a semitského sveta.

Mesto z boha

Nikto nemôže povedať, kedy z raných osád južnej Mezopotámie vyrástli mestá. Zárodky azda jestvovali už pred príchodom Sumerov – ako v Eridu. Zato však poznáme predpoklady na vznik mesta. Stredobodom bol spoločný boh ochranca, ktorému stavali obetisko už Obeidčania v obvode svojich jednoduchých hlinených chyží.

Ak sa sila ochranného božstva ukázala taká veľká, že získala vplyv a vážnosť aj za hranicami sídelnej oblasti, bol to najlepší základ prosperity občiny. Začalo sa s väčšími pestovateľskými a zavlažovacími projektmi, bohatstvo osady rástlo a bolo ho treba spravodlivo rozdeľovať. Veď na výkonoch a výsledkoch sa nezúčastňoval ten či onen jednotlivec, ale pospolitosť, v ktorej mal každý rovnaké povinnosti a rovnaké práva. Lenže úlohy sa množili a postupne sa diferencovali. Veľmi zavčasu nevykonávali všetci rovnakú prácu, no z výnosu spoločného obrábania pôdy dostávali rovnaký podiel.

Premena dediny na mesto sa uskutočnila vtedy, keď obyvateľstvo prestalo byť pospolitosťou roľníkov.

Chrámová služba vyžadovala kňazov a pomocníkov. Na uctievanie božstva boli potrebné stavby, obrazy, obety a obetné náradie. Čo roľníci vyrábali predtým len tak, popri inom, stalo sa teraz úlohou nového stavu, novej profesie: úlohou remeselníka.

Rast chrámu a chrámového panstva priniesol začiatky administratívy. Zrodila sa spoločnosť založená na deľbe práce. Miestom jej pôsobenia sa stalo mesto – chrámové mesto. Kňaz ako zástupca boha ochrancu bol pánom mesta a súčasne aj jeho najvyšším správcom.

Všetko, čím mesto bolo a čo k nemu patrilo – zem, polia, stáda, vodstvá –, bolo majetkom boha, a tým aj chrámu. Súkromné vlastníctvo nejestvovalo. Aj kňaz bol iba splnomocnencom boha, pod ochranou ktorého mesto bolo.

Tento nábožensky aspekt ovládal vtedy pri vzniku miest ľudí aj ich konanie. Ale za tým sa skrýval sociálny aspekt, z ktorého pramenila náboženská stránka veci.

Založenie mesta neinšpirovala nijaká idea. Bola to nevyhnutnosť. Tá sa zrodila vedno s veľkými úlohami. Každý národ dospel k tomuto poznatku nezávisle od iných. A ani jeden národ nemohol jeho založenie obísť, keď raz ľudia pochopili dve veci – ohrozenie prírodou či nepriateľmi a nevyhnutnosť brániť sa proti nim.

Vôľa prežiť a vonkajší nepriatelia boli spúšťacím mechanizmom najranejších civilizácií. Na posilnenie vôle k životu a na odolanie nepriateľovi rozhodli sa ľudia pre spoluprácu a spoločenskú organizovanosť.

Prvý podnet ku kultúre bol sociálny. Splodila ho tvŕdza. Jeho imaginárnu podobu pomenovali ľudia boh. Jej sa podrobili. Z nej žili. Z nej musíme chápať aj mezopotámske dejiny.

Eridu – mesto pri mori?

Vraciame sa do Eridu. Doteraz sa predpokladalo, že to bolo mesto pri mori alebo môžbyť dokonca na daktorom ostrove v Perzskom zálive. Veď platil názor, že Eufrat a Tigris tiekli v časoch Sumeru oddelene a vlievali sa do mora veľa kilometrov severnejšie. Najvzdialenejší juh Iraku, kde dnes leží Basra, sa pokladal za naplavené územie, ktoré vzniklo v posledných tisícročiach.

Týmto názorom mocne otriasli najnovšie výskumy geológov Leesa a Falcona.

Zdá sa, že sa nezmenila pobrežná čiara Perzského zálivu, ale že sa v priebehu tisícročí menila, a ešte aj teraz sa mení krajinná štruktúra územia Eufratu a Tigrisu. Náplavami obidvoch riek sa stále viac dvíhal pôvodne nízko položený, čiastočne asi obrovskými jazerami pokrytý terén, takže dnes leží zo dvadsať metrov nad hladinou mora. To by vysvetľovalo aj zmeny toku Eufratu a Tigrisu v priebehu celých tisícročí a to by objasňovalo, prečo okolo kopca ruín pravekého Eridu, pokrytého sypkým pieskom, nachádzame nespočítateľné množstvo lastúr sladkovodných mušlí. Zdá sa teda, že Eridu bolo mesto pri vode, a nie mesto pri mori.

Tým by ostal nedotknutý aj mýtus o pôvode Eridu z vody, ktorý našiel výraz vo vychýrenom sumerskom chráme Eapsu, „dome praoceánu“. Veď tento praoceán, nad ktorým vládol boh Enki, sa chápal nie azda ako svetové more, lež ako podzemný sladkovodný oceán. Jeho vlny prenikajúce zemou pravdepodobne vyvolali vznik obrovských jazier a záplavových území okolo Eridu.

V tomto obraze krajiny ostal boh Enki zviazaný s celou Mezopotámiou. Staroakkadský pečatný valček ukazuje Enkiho – u Akkadov sa volal Ea – v jeho chráme obmývanom vodstvami. Z pliec mu vystrekujú pramienky vody, ktorá sa vlieva do okolitého mora. Akoby tu bol zámer znázorniť v obraze boha a jeho mýtickej funkcie života uvoľneného a udržiavaného kolobehom vody.

 

Ale nielen vznik mesta je vo vedomí Sumerov spätý s bohmi, aj všetky neskoršie zápasy o moc sa pripisujú ich vplyvom, ich pôsobeniu. Porazení králi v obžalobných nápisoch zvaľujú na nich zodpovednosť za porážky a spôsobenú pohromu.

Tak stratilo Eridu, najstaršie a sprvoti najmocnejšie mesto Sumeru, svoju mocenskú nadvládu vinou svojho boha Enkiho. Božská ľahkomyseľnosť obrala mesto o oných divotvorných „sto božských síl“, ktoré mu Enki prepožičal a ktoré ho v očiach vtedajšieho sveta robili centrom ľudskej civilizácie, akýmsi stredobodom zeme. O jeho neskoršom osude, tak hovorí mýtus, sa rozhodlo nie na zemi, ale v nebi.

Inanna, pôvabná, zvodná bohyňa lásky, hodila okom po mladom rozkvitajúcom meste Uruk, ktorému však ešte chýbala moc a vážnosť v okruhu súperiacich nových miest. Na hostine bohov učarovala opitému Enkimu, ktorý sa dal tak poľahky poblázniť ženskými vnadami. Dovolila mu isté neviazanosti a zatiaľ sa nič netušiaceho dôverčivca opýtala na „sto božských síl“, opradených aj v božských kruhoch tajomstvom. Nástojčivo prosila Enkiho, aby jej ich dovolil uvidieť a vyskúšať.

Sotva však, tak čítame, mala mystérium Eridu, tento uzol božských tajomstiev v rukách, vytrhla sa Enkimu, ktorý vo svojej opitosti nebol už celkom pri sebe, z objatia a ušla na nebeskej lodi do svojho milovaného mesta Uruku, kde uložila „sto božských síl“ – naozaj božský to dar.

Čo ako sa mocný stvoriteľ usiloval napraviť svoje ľahkomyseľné konanie, „sto božských síl“ už naspäť nezískal. A čo bolo horšie, ale v sumerskom chápaní sveta ako následok samozrejmé – už ani nemohol zastaviť úpadok svojho mesta Eridu ani rozkvet Uruku na jedno z najkrajších a najmocnejších miest Sumeru.


Pohľad na prehistóriu Sumerskej ríše

OBSAH

Panteón Sumerov